Pre mnohých veriacich je kázeň oným hodnotiacim úsekom kvalít daného kňaza. Ľudia často hovoria: „Dnes mal pán farár dobrú (alebo zlú) kázeň.“ Prísne vzaté však počas svätej omše nejde o kázeň, ale o homíliu. A nejde len o vznešenejšie pomenovanie kázne – homília je odlišná. Už samotné slovo znamená „dôverný rozhovor“.
Rozdiel medzi kázňou a homíliou je podstatný. Kázeň je zameraná na tých, ktorí stoja mimo spoločenstva viery, jej cieľom je osloviť, presvedčiť a získať nových veriacich. Témami sa môže dotýkať veľmi širokej škály otázok a jej väzba na liturgiu býva voľná.
Homília sa, naopak, obracia na tých, ktorí už sú účastníkmi Eucharistie. Nemá ich nanovo „evanjelizovať“, ale krátkym duchovným slovom ukázať, ako môže liturgia – čítania, modlitby a znamenia – preniknúť do každodenného života. Preto je homília pevne spojená s liturgiou a jej miestom je ambón, teda „stôl Božieho slova“, alebo kňazský sedes. Nevzniká tak ďalší „bohoslužobný blok“ uprostred omše, ale pokračovanie liturgického slávenia.
V čase cirkevných otcov mala homília veľký význam, no v liturgických opisoch zo stredoveku sa objavovala už len zriedka. Od karolínskeho obdobia sa namiesto voľne hovorených homílií často čítavali alebo voľne prednášali texty Otcov. Skutočné spontánne slovo kňaza tak postupne ustúpilo do úzadia.
Nový rozmach nastal v stredoveku v súvislosti so vznikom kazateľských reholí, no nie v podobe homílie, ale práve kázne. Úlohou bolo osloviť kacírov, povzbudiť veriacich ku križiackym výpravám či šíriť učenie Cirkvi. Takto sa zrodila tradícia veľkých misionárskych kázní, ktoré s liturgiou omše súviseli už len veľmi okrajovo.
Postupne sa okolo kázne vytvoril samostatný blok v ľudovej reči, ktorý prerušoval latinskú liturgiu natoľko, že sa neskôr presunul na nedeľné popoludnie ako samostatné „bohoslužby slova“. Symbolom tohto oddelenia sa stala kazateľnica v lodi kostola, mimo presbytéria. Dokonca sa zaužívalo, že počas kázne sa zhasínali oltárne sviece a kňaz si odložil liturgické rúcho, čím sa ešte viac zdôrazňovala samostatnosť kázne voči omši.
Práve preto mohol vzniknúť dojem, že kázeň je iba „dobrovoľným prídavkom“ k omši. To sa zmenilo až v 20. storočí, keď Druhý vatikánsky koncil jasne potvrdil, že homília je organickou súčasťou Eucharistie. Konštitúcia Sacrosanctum concilium hovorí, že homília „sa veľmi odporúča ako súčasť samotnej liturgie“ (52). Všeobecné smernice k Rímskemu misálu dodávajú, že homília „je súčasťou liturgie“ (41), a preto je povinná v nedele a prikázané sviatky, inokedy sa veľmi odporúča (42).
Homíliu má prednášať najmä hlavný celebrant, pretože jej úzke spojenie s liturgiou je najzreteľnejšie vtedy, keď vychádza priamo od toho, kto vedie Eucharistiu. Z toho vyplýva aj obmedzenie, aby ju nemohli prednášať laici. Vo východnej liturgii je známy princíp, ktorý sa pripisuje svätému Jánovi Zlatoústemu: Kto láme eucharistický chlieb, ten má rozlomiť aj Božie slovo.
Homília teda nie je samostatná reč či komentár, ale živé slovo liturgie, ktoré veriacim pomáha porozumieť Božiemu slovu a otvára im cestu, ako z Eucharistie čerpať pre vlastný kresťanský život.
