Dlhý čas boli prednášané prosby, nazývané aj „všeobecná modlitba“ alebo „modlitba veriacich“, odsunuté do úzadia. Ich obnovenie požadoval Druhý vatikánsky koncil (SC 53). Okrem odstránenia zdvojení koncil žiadal, aby sa „niektoré prvky, ktoré časom neprávom zanikli“, obnovili „podľa prvotného vzoru svätých otcov“ (SC 50). Na tradíciu týchto prosieb sa odvolával už mučeník Justín, keď hovoril o modlitbách „za všetkých ostatných, ktorí sa nachádzajú kdekoľvek“.
Aj v byzantskej liturgii sa dodnes popri mnohých prosbách zachovala aj osobitná „modlitba veriacich“ so zvolaním: „My veriaci, znova a znova modlime sa v pokoji k Pánovi!“ Jej prítomnosť podčiarkuje význam príhovornej modlitby ako konkrétneho prejavu spoločného kňazstva všetkých pokrstených.
Aj súčasný Rímsky misál zdôrazňuje ich význam. Keďže v prednesených prosbách spoločenstvo vykonáva svoju kňazskú službu za všetkých ľudí, majú byť súčasťou každej svätej omše (AEM 45). Kňazské poslanie veriacich (porov. 1 Pt 2,9) je prítomné už v Novom zákone (1 Tim 2,1-4) a má sa uskutočňovať podľa poriadku, ktorý AEM 45 navrhuje: „za úmysly Cirkvi, za vládcov a spásu celého sveta, za všetkých, ktorí trpia rôznymi ťažkosťami, za miestne spoločenstvo.“
Prosby sú preto skutočné „prosby za“, teda modlitby za tých, ktorí nie sú prítomní na liturgickom zhromaždení, a nielen modlitby prítomných za seba (ako je to v prosbách ranných chvál). Už samotný fakt, že členovia spoločenstva pri liturgii chýbajú, je dôvodom na modlitbu: za chorých, väzňov, ohrozených vo viere a ďalších. Prosby tak vyjadrujú spolupatričnosť kresťanov a ich bratskú zodpovednosť jednych za druhých i za celý svet.
Kňaz vedie všeobecnú modlitbu: pozýva veriacich k prosbám a uzatvára ich. Jednotlivé úmysly prednáša diakon, kantor alebo iný člen spoločenstva veriacich a zhromaždenie ich svojím zvolaním prijíma ako vlastné (porov. AEM 49). To, že prosby „vplyvom nepriaznivých čias“ zanikli, súviselo aj so vznikom Kyrie na začiatku omše. Zvyšky tejto praxe sa zachovali najmä vo francúzskom prostredí v takzvaných Prières du prône, ktoré boli veľmi rozsiahle. Popri skrátenej forme, prednášanej každú nedeľu, sa mala plná verzia modliť aspoň raz za mesiac. V nemecko-francúzskom pohraničí sa táto tradícia zachovala ešte aj v 20. storočí.
Na rozdiel od byzantských ektenií (rad prosieb), ktorých úmysly sú vždy rovnaké, patria prosby v obnovenej liturgii k prvkom, ktoré možno slobodne formulovať. Táto voľnosť je však správne využitá vtedy, keď sa prosby naozaj pripravujú ako skutočné modlitby: sú vyjadrením kňazskej dôstojnosti kresťanského spoločenstva, ktoré sa prihovára za svet. Musia byť opravdivými prosbami a úprimnými úmyslami prednášanými Bohu, nie prázdnymi formulami. Predovšetkým však nesmú byť ovplyvnené ideológiou ani obsahovať moralizujúce napomínania, ktoré by ich od začiatku skreslili a znehodnotili samotnú modlitbu.
A, samozrejme, znova sa môže vynoriť stará známa námietka: Načo sa vôbec modliť a prosiť, keď Boh najlepšie vie, čo potrebujeme? Stručnou odpoveďou je slobodná vôľa. Boh síce vie, čo potrebujeme, ale až úprimnými prosbami s vierou sa naše starosti menia na starosti nášho Otca.
