Bohoslužba slova nie je len radom „povinných čítaní“, ktoré si treba odsedieť. Každé gesto, každé slovo a dokonca aj poradie úkonov je premyslené tak, aby nám svitlo: teraz k nám hovorí sám Kristus.
Najvýraznejšie sa to prejavuje pri evanjeliu. Kňaz alebo diakon pred jeho ohlásením prosí o zvláštne požehnanie – nie pre seba, ale aby Božie slovo zaznelo dôstojne a čisto. Evanjeliová procesia, sprievod so sviecami, kadidlo, úvodný pozdrav „Pán s vami“ a trojité malé krížiky veriacich na čele, perách a srdci – to všetko má pripomenúť, že nejde o obyčajný text, ale o živé Božie slovo, ktoré má vstúpiť do mysle, byť vyznané ústami a uchované v srdci.
V súčasnosti to zvýrazňuje aj odpoveď po čítaní: „Bohu vďaka.“ Nie je to len zdvorilostná fráza. Je to rovnaké vyhlásenie, aké kedysi zaznievalo po slovách prorokov: „Hovorí Pán.“ Bozk evanjeliára vyjadruje úctu podobnú bozku oltára. Trojité znamenie kríža, známe od 9. storočia, je symbolom túžby prijať Božie slovo a ochrániť ho pred zlom. Niektoré staré tradície dokonca hovorili, že krížik na záver evanjelia má Božie slovo „zapečatiť“, aby ho diabol nemohol vytrhnúť z nášho vnútra.
Odpoveď žalmom
Po prvom liturgickom čítaní nasleduje odpoveď žalmom – a nie je to náhoda. Je to naša modlitebná odpoveď Bohu, reakcia na to, čo sme počuli. Refrén žalmov je priamo naviazaný na myšlienku čítania a spoločenstvo ho má opakovať, nie iba pasívne počúvať kantora.
V praxi sa však neraz stáva, že žalm nahradí iná pieseň – niekedy tematicky blízka, inokedy zas celkom vzdialená. Liturgický princíp je tu však jasný: žalm je súčasťou Božieho slova a nemá sa nahrádzať. Už v židovskej bohoslužbe sa striedal kantor s ľudom v responzoriálnom speve. V Cirkvi je táto prax doložená od 4. storočia, hoci neskôr sa spievanie stalo takým náročným, že sa oň starali školení speváci a účasť ľudu sa vytratila.
Obnova liturgie po Druhom vatikánskom koncile vrátila žalmom ich miesto. V ideálnom prípade by mal kantor stáť pri ambóne, aby bolo jasné, že žalm patrí k ohlasovaniu Božieho slova – nie do úvodu či do záverečného „spevníkového balíčka“.
Aleluja – radosť, alebo ticho?
Kým žalm pozerá späť na to, čo sme práve počuli, Aleluja nás obracia dopredu – k tomu, kto k nám príde v evanjeliu. Mimo Pôstneho obdobia ho spieva celé zhromaždenie a jeho verš je priamo z textu evanjelia, ktoré sa chystáme si vypočuť.
Východné liturgie spievajú Aleluja celý rok, no na Západe má silný veľkonočný akcent. V Pôstnom období sa vynecháva a nahrádza jednoduchším spevom – „zvolaním pred evanjeliom“. Medzi staršie zvyky patrili dokonca symbolické „rozlúčky“ so spevom Aleluja na začiatku Pôstneho obdobia a jeho slávnostný návrat v bohoslužbe Veľkej noci.
Sekvencie – keď sa z melódie stane poézia
Zo záverečného predĺženia Aleluja (tzv. jubilus) sa postupne vyvinuli sekvencie – pôvodne melódie bez slov, neskôr doplnené textom. V stredoveku ich bolo tak veľa, že sa spievali pri takmer každej príležitosti.
Tridentský misál ich zredukoval na štyri, dnešná liturgia ponecháva ako povinné iba dve: veľkonočnú Victimae paschali laudes (Obeť svoju veľkonočnú) a turíčnu Veni Sancte Spiritus (Príď, Duchu Svätý). Ďalšie – ako Lauda Sion (Chváľ, Sione, Spasiteľa) na Božie telo alebo Stabat Mater (Stála Matka bolestivá) na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie – sú voliteľné.
Sekvencia dnes stojí pred spevom Aleluja a spolu s ním tvorí hudobný pozdrav Kristovi, ktorý k nám prichádza v evanjeliu. Je to chvíľa, keď sa Božie slovo nielen počúva, ale aj oslavuje spevom a poéziou.
Ak si to všetko uvedomíme, prestaneme vnímať bohoslužbu slova len ako „úvod pred svätou omšou“. Je to plnohodnotná modlitba Cirkvi, kde sa Boh prihovára a my odpovedáme – slovom, spevom, gestami aj vnútorným postojom. Nie náhodou hovoríme o „liturgickej dráme“. Nie, nie je to divadlo. Je to nebo, ktoré sa priblížilo a prichádza na zem, aby sme v spoločenstve Cirkvi mohli počuť a stretnúť živého Ježiša Krista.
