Aký zázrak je človek? Na Boží obraz stvorený, teda máme i rozum, i slobodnú vôľu. Môžeme spoznávať Stvoriteľa a jeho dielo a naučiť sa ho milovať. Z prirodzeného hľadiska chceme žiť večne, a teda i človek, ktorý nepozná Boha, chce po sebe zanechať potomka, v ktorom sám pokračuje. Pre väčšinu ľudí je prirodzené, že chcú mať rodinu a deti. My kresťania veríme, že budeme žiť večne. Dostali sme pri krste Svätého Ducha a ten nás vedie k láske. Nie citom lásky, hoci i tie sú prítomne v našom živote, ale k obete, k darovaniu sa jeden druhému. Tak ako sa Boh delí s nami o lásku, i my sa môžeme o ňu deliť. Dnešné evanjelium nás k tomu vyzýva.
Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“ (Mk 9,36-37)
I keď je prirodzené mať vlastné deti, svoje deti, mnohí ich nemajú. Niekto nechce mať deti, niekto nemôže pre zdravotné alebo iné problémy. A pritom je toľko sirôt či opustených detí!!! Teší ma, že mnohí si adoptovali dieťa. Prijať dieťa znamená stratiť svoj život, svoje pohodlie. Ale kto sa tak rozhodol, myslím, že nikdy neoľutoval. „Lebo… kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 16,25)
Môcť sledovať a obdivovať, ako sa to Božie stvorenie rozvíja, ako nachádza a objavuje svoju identitu, ako objavuje i ono svojho Stvoriteľa, to je zázrak nad zázraky. To stojí za obetu. A mnohí bezdetní zrazu po adopcii dieťaťa majú i svoje vlastné… Čosi sa uvoľnilo. Poznám rodinku, čo si adoptovala dvoch súrodencov, chlapca a dievčatko, a potom mali ešte tri svoje. A to boli na prahu rozvodu…
Pane, dnes ťa prosím za nás všetkých, nech sme otvorení potrebám tvojich maličkých. Tých osamotených, chorých, trpiacich, núdznych… Nech sme schopní cez vlastnú bolesť vidieť, kam a ku komu nás posielaš.
