V galérii mozaikových medailónov v rímskej Bazilike svätého Pavla za hradbami sa dodnes objavuje meno Donus II. s rokom 972. Vyzerá ako pevná súčasť dejín pápežstva, no dnes je jasné, že tento pápež nikdy neexistoval. Jeho „narodenie“ spôsobil pravdepodobne nesprávny výklad starých zoznamov.
Údajný pontifikát sa mal zaradiť medzi Benedikta VI. a Benedikta VII. Benedikt VI. bol spájaný aj s mestečkom Sutri, a preto sa pri jeho mene v niektorých prehľadoch objavil dodatok „Domnus de Sutri“. Keďže pápežské zoznamy sa počas storočí upravovali (aj kvôli protipápežom), vznikla medzera a dodatok začal vyzerať ako samostatné meno.
„Domnus de Sutri“ sa skrátilo na „Do(n)us“ a doplnilo sa „II.“, keďže pápež Donus už raz vládol (676 – 678). Na omyl sa prišlo až v roku 1947, keď Angelo Mercati, prefekt Vatikánskych archívov, revidoval oficiálny zoznam pápežov a narazil na „pápeža“, ku ktorému neexistovali dobové pramene. Pri tej istej revízii upozornil aj na ďalšiu zvláštnosť: mená Klétus a Anakletus označovali tú istú osobu.
Milovník exotických zvierat
Nie všetky zvláštnosti sú len papierové. Pápež Lev X. (1475 – 1521) žil v čase, keď mal pápež aj výraznú svetskú moc. Dohliadal napríklad na Tordesillaskú zmluvu (1494), ktorou si Španielsko a Portugalsko rozdelili územia zámorského sveta. Portugalský kráľ si chcel pápeža nakloniť a poslal mu dar, ktorý Rím ohromil: živého slona.
Jeho meno Hanno odkazovalo na kartáginského generála Hannibala, ktorý sa postavil proti Rímu v Prvej púnskej vojne. Tentoraz mal byť slon znakom spojenectva.
Hanna prijal pri jeho príchode sám pápež neďaleko Anjelského hradu. Po prijatí signálu od svojho trénera si slon pred Levom X. trikrát pokľakol. Slon sa stal v Ríme symbolom, vystavoval sa v procesiách a pri zvláštnych udalostiach a dovolenie priblížiť sa k nemu mali len pápežovi dôverníci.
Slon Hanno býval vo Vatikánskych záhradách v oblasti Belvedere, aj keď sa neskôr presťahoval do ohrady v priechode, ktorý spája Anjelský hrad s Vatikánom. Slona dokonca zvečnil na štyroch náčrtoch aj slávny maliar Rafael Santi, ktorého dielňa bola blízko miesta, kde zviera žilo.
Hanno uhynul na angínu po dvoch rokoch od svojho príchodu do Ríma. Traduje sa, že sám Lev X. ho sprevádzal v jeho posledných chvíľach a že bol pochovaný v Cortile del Belvedere, komplexe budov severne od Baziliky svätého Petra.
Dobové správy spomínajú, že pápež Lev X. choval aj medveďa, vycvičené leopardy a chameleóna.
Pápežom trikrát
Benedikt IX. (asi 1000 – 1055) zas ukazuje, ako zamotaná vedela byť cirkevno-politická realita. Narodil sa ako Teofylakt III. z Tuscula a v roku 1032 sa stal pápežom. V roku 1044 ho vyhnali a jeho rival sa vyhlásil za pápeža a prijal meno Silvester III. Benedikt sa vrátil, no jeho pozícia bola oslabená, a tak urobil krok, ktorý neskôr pohoršoval: úrad predal a odstúpil v prospech Gregora VI.
Nároky Silvestra III. však pokračovali, a tak do chaosu vstúpil cisár Henrich III., ktorý chcel mať legitímnu korunováciu a bojoval proti simónii. Na synode v Sutri (1046) zosadili Silvestra III. aj Gregora VI., čím sa Benedikt IX. „technicky“ opäť ocitol na pápežskom stolci, hoci sa na synodu ani nedostavil. O pár dní zosadili aj jeho. Novým pápežom sa stal Klement II. a jeho prvým oficiálnym aktom bola cisárska korunovácia.
Pápež verzus mačky
S pápežom Gregorom IX. (1147 – 1241) sa spája bula Vox in Rama, v ktorej sa objavuje predstava, že najmä čierne mačky sú v spojení so Zlým. V praxi to podporilo ich zabíjanie a v neskorších procesoch mačky často končili na hraniciach spolu s obvinenými čarodejnicami.
Objavila sa aj hypotéza, že úbytok mačiek mohol uľahčiť šírenie potkanov a tým nepriamo prispieť k moru, istotu však nemáme. Každopádne neskorší pápeži zaujímali k mačkám aj priaznivejšie postoje: Lev XII. mal vlastného kocúra, Pius IX. ich mal rád a aj Benedikt XVI. bol známy sympatiami k domácim mačkám.
(Spracované podľa katholisch.de)
