Prvý májový deň sa v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi spája okrem svätého Jozefa so aj svätým Riccardom Pampurim, patrónom lekárov a katolíckych zdravotníkov.
Erminio Filippo Pampuri sa narodil 2. augusta 1897 v lombardskej dedinke Trivolzio ako desiaty z jedenástich súrodencov. Matku stratil, keď mal tri roky, otca v desiatich. O sirotu sa postarali príbuzní, ktorí chlapca vychovávali v katolíckej viere. V detstve cítil misijné kňazské povolanie, no chatrné zdravie ho nasmerovalo k druhému snu: stať sa lekárom podľa vzoru strýka Carla. Na univerzite v Pavii patril medzi najlepších študentov, zároveň bol aktívny v Katolíckej akcii a u vincentínov.
Roky štúdia prerušila prvá svetová vojna. Ako zdravotník slúžil v poľných nemocniciach, kde sa nakazil pleuritídou, chorobou, ktorá mu neskôr skráti život. Po demobilizácii (1920) dokončil štúdiá s lekárskym diplomom a otvoril si ambulanciu v Morimonde pri Miláne. Chudobných liečil zdarma, navštevoval ich doma a zásoboval ich liekmi z vlastného vrecka. Miestnemu farárovi pomohol založiť hudobnú skupinu i klub Katolíckej akcie, obe pod patronátom nedávno zosnulého pápeža Pia X. Mládež tak spájala hudba, šport a otvorené srdce pre núdznych. Ako františkánsky terciár prijal meno Antonio, pre neho to bol záväzok žiť evanjelium v duchu chudoby.
V tridsiatich rokoch rozoznal ešte hlbšie povolanie a 22. júna 1927 vstúpil do Rádu špitálnikov svätého Jána z Boha (milosrdní bratia). V noviciáte prijal meno Riccardo a založil bezplatnú zubnú kliniku pri rádovej nemocnici v Brescii. Tam sa stal apoštolom úsmevu, lebo pacientov nielen ošetroval, ale aj počúval a povzbudzoval v odhodlanej láske, ktorú nazval chirurgiou duše.
Keď sa mu staré pľúcne ochorenie z vojnových bojísk vrátilo, tuberkulózne zápaly mu čoraz viac uberali dych. Hoci mu predstavení radili šetriť sa, odpovedal: „Chcete, aby som odpočíval, kým Kristus trpí?“ V apríli 1930 ho previezli do Milána, kde 1. mája po prijatí sviatostí v 33. roku života odovzdal ducha Pánovi.
Jeho hrob v rodnom Trivolziu – najprv na miestnom cintoríne, od roku 1951 v Kostole svätých Kornélia a Cypriána – sa veľmi skoro stal miestom modlitby. Zaznamenali sa viaceré uzdravenia, takže už v roku 1949 sa začal jeho beatifikačný proces. Dva zo zázrakov viedli k jeho blahorečeniu pápežom Jánom Pavlom II. 4. októbra 1981. Ďalší zázrak – uzdravenia španielskeho dieťaťa so zraneným okom (1982) – po potvrdení Vatikánom bol rozhodujúci pre svätorečenie brata Riccarda 1. novembra 1989.
Veriaci sa na svätca obracajú aj touto modlitbou:
Bože milosrdenstva, ty si v srdci svätého Riccarda rozpálil oheň služby chorým a chudobným. Daj, aby sme aj my v každom trpiacom rozpoznali Tvár tvojho Syna a slúžili mu ochotným srdcom. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Svätý Riccardo Pampuri, oroduj za nás a za všetkých lekárov, aby ich ruky boli nástrojmi Kristovho uzdravenia a láskavosti!
