Stáva sa, že v duchovnom živote nás opantá pocit, že v podstate je všetko v poriadku. Modlíme sa, zúčastňujeme na svätých omšiach a zdá sa nám, že to takto stačí.
Lenže vnútorný život nie je statický ani samozrejmý. Je podobný mechanizmu, ktorý sa zastaví vždy, keď sa mu prestaneme venovať. Svätý František Saleský to vo svojom Úvode do zbožného života vystihuje obrazom starých hodín na kľúčik. Hodiny boli síce spoľahlivé, no bez každodenného natiahnutia jednoducho stíchli. „Niet takých hodín, hoci by boli akokoľvek dobré, ktoré by nebolo treba natiahnuť dvakrát denne – ráno a večer,“ upozorňuje svätý František.
A hoci dnes už v rukách nedržíme kovový kľúčik, tento obraz platí prekvapivo presne. Aj my potrebujeme svoje srdce každý deň znova obrátiť k Bohu, inak sa postupne zastavíme. Ranné „natiahnutie“ môže byť krátke oslovenie ešte pred tým, ako sa ponoríme do ruchu bežného dňa: „Pane, vstupujeme do tohto dňa s tebou.“ Večerné môže byť jednoduché poďakovanie: „Ďakujeme, že si bol dnes s nami.“ Nie je v tom nič veľkolepé – iba malé, no úprimné obrátenie sa k Bohu.
Svätý František však pripomína aj hlbšiu úroveň starostlivosti: každoročnú „generálku“. Staré hodiny kedysi potrebovali raz do roka úplne rozobrať, vyčistiť od hrdze, narovnať ohnuté kolieska a skontrolovať, čo sa opotrebovalo viac, než sme si všimli.
Aj tento obraz vzťahuje na človeka: „Aspoň raz do roka má človek rozobrať svoje srdce… a pozrieť na všetky svoje návyky, slabosti a nedostatky.“ V dnešnom jazyku by sme povedali: úprimne sa pozrieť na to, čo nás brzdí, kde v sebe nosíme napätie či hnev a čo sme odkladali s nádejou, že sa to raz vyrieši samo. Takáto revízia nie je príjemná, ale výsledok je vždy oslobodzujúci.
A tu prichádza najkrajšia časť obrazu. Hodinár po rozobratí hodín nakvapká olej na kolieska, aby sa pohybovali ľahšie a jemnejšie. Podobne aj my máme po úprimnom pohľade do svojho vnútra prijať „olej sviatostí“ – svätú spoveď a Eucharistiu. Poznáme to všetci: keď ideme na spoveď po dlhšom čase, cítime v sebe ťažobu. No hneď po nej akoby sa všetko uvoľnilo a dýchalo sa ľahšie. To je ten olej, ktorý zmierňuje trenie v našej duši.
Cirkev nám odporúča spoveď aspoň raz do roka, najmä v čase pôstu. Je to základ. Minimum. Ale ak chceme, aby náš duchovný život rástol, hýbal sa vpred, potrebujeme viac než minimum. Nepoháňa ho výkon, ale rytmus. Keď prestaneme kráčať, zostaneme na mieste – sme ako hodiny, ktoré strácajú ťah.
A preto si môžeme osvojiť jednoduchý, prirodzený rytmus: obrátiť sa k Bohu ráno, obrátiť sa k nemu večer, počas dňa sa párkrát upriamiť správnym smerom a aspoň raz do roka dopriať svojmu vnútru poriadnu generálku. Nie zo strachu ani zo zvyku, ale preto, že sa nám s takýmito „naolejovanými hodinami“ žije ľahšie.
Staré hodiny fungujú len vtedy, keď sú natiahnuté jemne a pravidelne; prudký pohyb by ich poškodil. Aj toto môžeme rozmeniť na drobné: Boh nás netlačí silou, ale priťahuje nás láskou. Pohnúť sa dnes skutočne dopredu znamená nechať sa pritiahnuť bližšie k nemu.
