Náboženstvo je trochu ako politika: niečo, čo si nechávate pre seba. Nepatrí teda k najzdvorilejšiemu ani najmúdrejšiemu správaniu, ak prídem do neznámeho kolektívu a vytiahnem otázky ohľadom volieb. Rovnako to platí aj s platom či návštevami psychiatrickej ambulancie.
Vyhľadávanie nezhôd a prikladanie polienok do už aj tak často horúcich debát pri sviatočných návštevách nie je len nepraktické, ale ani nič cnostné. Veď práve to rozvíja tak krvopotne udržiavanú a krehkú jednotu. A práve jednota je to, čo mal Kristus na mysli, keď povedal: „… aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17,21)
A s našou vierou je to čím ďalej tým podobnejšie. Byť kresťanom už nie je žiadna spoločenská či kultúrna výhoda. Nikomu šéf nezdvihne plat, ak sa pri pracovnom obede prežehná. Nikto neurobí lepší biznis, ak navštevuje nedeľné bohoslužby. Nikto si nezíska obdiv tým, že verí v nepoškvrnené počatie Panny Márie. A tak radšej o svojej viere mlčíme, prípadne ju zredukujeme na malý ozdobný krížik schovaný pod najspodnejšou vrstvou svojho oblečenia. Urobiť z viery úplne súkromnú vec však nie je celkom najprospešnejšie riešenie.
To je vlastne niečo, čo som sa naučil od ateistu a k čomu sa dostaneme o chvíľu.
Ak sa nad tým zamyslíte, je to dosť protikultúrne, keďže sme z viery urobili takú súkromnú, tajnú vec.
Kresťanstvo bolo vždy protikultúrne. Prvá generácia kresťanov hlásala jediného pravého Boha svetu, ktorý veril v Dia, Apolóna a množstvo ďalších bohov.
Hlásali ukrižovaného Krista svetu, ktorý si nevedel predstaviť boha trpiaceho a zomierajúceho takým hanebným spôsobom. Dôkazom o tom je aj výsmech z vyznávania takéhoto boha, keď na dome jedného kresťana posmešne namaľoval ukrižovaného Ježiša s oslou hlavou.
Kresťanstvo dnes nie je o nič menej protikultúrne: hlásame Krista – Cestu, Pravdu a Život – svetu, ktorý si nie je istý, či pravda vôbec existuje.
Snažíme sa postiť v dobe takmer neobmedzených možností jedla, snažíme sa byť pokorní v dobe zahltenej selfie fotkami, snažíme sa milovať všetkých bezpodmienečne v dobe vojny a rozdelenia. Snažíme sa prijať iný život, aj keď to náš život komplikuje.
Posolstvo evanjelia je dnes rovnako cudzie spôsobom sveta, ako bolo pred dvetisíc rokmi, keď ho prvýkrát kázali svätí.
Prečo by teda kresťania mali šíriť evanjelium?
Jednoducho z vernosti nášmu Spasiteľovi.
Náš Pán nám prikazuje: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,19-20)
Celkom dobrý biznis, nie?
Napriek tomu je Písmo plné ľudí, ktorí kázali o Kristovi, aj keď bolo výhodné mlčať. Veď Boh by sa na nich nehneval, on predsa vidí, čo majú v srdci, a vidí aj ich neschopnosť a nedokonalosť obhájiť takú dokonalú Lásku. Ale oni nemlčali tvárou v tvár nášmu Pánovi, ktorý vzal na seba telo, aby nás spasil, ktorý kráčal medzi nami, dával slepým zrak, dvíhal ochrnutých z postele, kriesil mŕtvych z hrobov.
Podobne ako nemôžeme prestať hovoriť o televíznom seriáli, ktorý milujeme, alebo o piesni, ktorú nemôžeme prestať počúvať, nemôžeme prestať hovoriť o seriáli seriálov, a tom najväčšom bestselleri v dejinách ľudstva. Dá sa o ňom hovoriť s každým nádychom a výdychom. Hovoriť každým podaním ruky či stretnutím dvoch pohľadov.
Pen Jillette je veľký americký šoumen a kúzelník. Zároveň je to zarytý ateista. Kúzelník Penn však zverejnil video, v ktorom rozprával o dare, ktorý dostal po jednom zo svojich kúzelníckych predstavení; dare, ktorý na neho skutočne zapôsobil.
Jeden z divákov, kresťan, mu dal Bibliu. Vo videu Penn opisuje, aký láskavý a ohľaduplný bol tento muž: nebol dotieravý ani nevhodný, no jasne prejavil svoju vieru v Krista niekomu, kto bol presvedčený neveriaci.
Penn bol týmto darom očividne dojatý, pretože vedel, že muž mu daroval Bibliu z úprimnej lásky. Vo videu Penn kladie silnú otázku, ktorú by si mal položiť každý kresťan:
„Ako veľmi by ste museli niekoho nenávidieť alebo byť voči nemu úplne ľahostajný, ak by ste mali dar večného života, a neobťažovali sa s ním podeliť?“
Toto video kladie pred nás kresťanov silnú výzvu. To, že ako kresťania sme povolaní milovať každého jedného človeka, ktorého stretneme, všetci dobre vieme a na otázku, ako to urobiť, odpovieme, že to znamená ponúknuť nejaké jedlo, nápoj, peniaze alebo útechu.
Ale tak isto to zahŕňa milovať ich natoľko, aby sme im kázali Krista, aby sme boli svetlom, ktoré im pomáha objaviť Pána v ich životoch. Podeliť sa s nimi o nevyjadriteľnú krásu Božieho večného kráľovstva a pozvať ich, aby ho zažili na vlastnej koži.
Tak ako by bolo bezcitné nepodeliť sa o chlieb s niekým, kto je hladný, bolo by rovnako bezcitné neponúknuť Chlieb života niekomu, kto ešte nenašiel Krista.
Skutočnosť Kristovho ukrižovania a vzkriesenia je jednoducho príliš krásna, príliš mocná, príliš dôležitá na to, aby sme si ju nenechávali pre seba. A naši priatelia a susedia sú príliš dôležití na to, aby sme sa nepokúsili im zažať aspoň trochu svetla.
