V budúcnosti bude pravdepodobne tou najväčšou „superschopnosťou“, ktorou majú byť kresťania vyzbrojení, schopnosť odpustiť. Teda… mali by byť. Skúsenosť, žiaľ, ukazuje opak. V umení odpúšťania nie sme o nič lepší než ktokoľvek iný: máme svoje sváry, roztržky, hádky a tiahne sa za nami minulosť, ktorú si často mýlime s krížom Kristovým – no v skutočnosti je to iba náklad našej zatrpknutosti.
Práve odpustenie je tým, čo odľahčí naše ramená, aby sme dokázali niesť kríž pravý, nie ten zle odliaty zo spomienok a zranení.
Odpustiť niekomu je možno jedna z najťažších vecí, ktorú kedy urobíme. A všetky znamenia – politické, spoločenské, osobné – naznačujú, že práve táto schopnosť bude v nastávajúcich rokoch absolútne rozhodujúca.
1. Pamätaj, kto si
Športovec vstáva skoro ráno a „maká“, hoci to bolí, lebo je to jeho príbeh. Študent trávi dni v knihách, aj keď sú neznesiteľne nudné, lebo je to jeho cesta.
A my? My sme nasledovníci Krista. To je naša identita. Preto aj keď je ťažké odpustiť – a veruže je –, robíme to. Nie preto, že sa nám chce, ale preto, že sme takí, čím sme.
Odpustenie nie je iba „domáca úloha kresťana“. Je to zároveň dych, ktorý potrebujeme sami: veď aj my sme ubližovali, aj my sme zraňovali. Sme teda rovnako – ak nie viac – v núdzi po odpustení.
Ako povedal svätý Izák Sýrsky „Pamätaj vždy na svoje vlastné pády a nikdy nebudeš súdiť druhého.“
2. Obklop sa láskou
Najťažšie sa odpúšťa vtedy, keď je dotknutá naša pýcha. Keď sa cítime slabí, bezcenní, „nie dosť dobrí“. Vtedy potrebujeme okolo seba ľudí, ktorí nám pripomenú, že sme obrazy Boha, ikony Krista, že sme – napriek všetkému – hodní lásky.
V takejto spoločnosti je urážka iba slabým škrabancom, nie ranou. A aj keď nás niečo zasiahne, nezanechá jazvu.
3. Uvidieť zápas za hriechom
Kristus na kríži neodplácal. Dal výhodu pochybnosti: „Odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Svätý Štefan, keď ho kameňovali, urobil to isté.
Svätí majú tú zvláštnu schopnosť pozrieť sa za hriech, dovidieť až k búrke v srdci toho druhého.
Možno mal ten, kto nám ublížil, deň, v ktorom by aj anjel stratil trpezlivosť. Možno niesol ťarchu, ktorú sme si ani nevšimli. Niekedy práve naše odpustenie otvorí dvere, ktorými sa do jeho života vplazí Božia prítomnosť.
4. Urob niečo dobré
„Nezabúdaj konať dobro ani nepriateľovi, aby si sa stal synom Najvyššieho,“ povedal svätý Bazil Veľký.
Naša duša a telo sú spojenci – aj keď často zabúdame ich povolať na spoločnú stranu. Benjamin Franklin vraj voľakedy požiadal svojho nepriateľa o knihu. A nepriateľ, keď mu ju požičal, zrazu sám sebe nahováral: „Veď ten Franklin nie je taký hrozný.“
Niekedy stačí malé gesto – pomôcť, požičať, odviezť – a naše srdce zmäkne.
Keď urobíme niečo dobré pre človeka, ktorému by sme najradšej poslali iba mrazivý pohľad, sami sebe dokazujeme, že nie je celkom diabol. A možno práve v tej chvíli začneme otvárať dvere k odpusteniu.
Bonus: Odpustenie sa učí tým, že ho prijímame
Niekedy sa môžeme zadrieť do seba a nútiť sa vôľou: „Musím odpustiť! Musím!“ – a nič. Odpustenie sa totiž nedá vyrobiť silou. Dá sa len prijať.
Najlepším tréningom, ako sa my sami môžeme naučiť odpúšťať, je skúsiť poprosiť o odpustenie. Nájsť niekoho, komu sme ublížili, a skloniť sa pred ním s prosbou. Tam sa začína ozajstná škola odpustenia.
Ako povedal svätý Ján Zlatoústy: „Pokánie otvára nebo, odpustenie rozväzuje putá, láska vráti radosť.“ Tak nech je naša „superschopnosť“ v budúcnosti naozajstná: nie schopnosť rozdeľovať a pamätať si staré krivdy, ale schopnosť niesť kríž Krista odľahčený od ťarchy zatrpknutosti
