Kto je to mediátor a čomu všetkému sa venuje? Môžeme ho kontaktovať aj pri začínajúcich manželských problémoch alebo až tesne pred rozvodom? Ako pristupuje ku konfliktom? V rámci Národného týždňa manželstva sme sa o povolaní madiátorky porozprávali s MUDr. Vierou Gottweisovou.
Čo Vás priviedlo k tejto profesii mediátora?
K mediácii ma priviedla kombinácia osobnej túžby a širšej vízie. Na jednej strane som hľadala nástroje, ktoré by mi umožnili efektívne a konštruktívne riešiť konflikty – v profesionálnom, ale aj v každodennom živote. Na druhej strane som cítila, že práve mediácia mi ponúka možnosť byť užitočná, prispieť svojou troškou k lepšiemu porozumeniu medzi ľuďmi a pomôcť vytvárať zdravšie vzťahy v spoločnosti.
Verím, že každý konflikt v sebe nesie potenciál na rast – či už ide o jednotlivcov, páry, rodiny, komunity alebo celú spoločnosť. Záleží však na nás, ktorým smerom nás posunie – či sa necháme strhnúť obviňovaním a uzatváraním sa, alebo sa rozhodneme pre konštruktívny prístup, ktorý vedie k vyjasneniu postojov, hlbšiemu porozumeniu a zlepšeniu vzťahov.
Mediácia pre mňa predstavuje cestu, ktorá ukazuje, že konflikty nemusia rozdeľovať. Naopak, môžu byť impulzom pre pozitívnu zmenu a rast. Táto myšlienka ma neustále inšpiruje a dodáva mi nádej v tom, čo robím.
So slovom mediátor sa zvyčajne spájajú slová ako súd, mimosúdne vyrovnanie. Čo všetko patrí do portfólia mediátora?
Do portfólia mediátora patria nielen rodinné a partnerské spory, rozvody, úpravy rodičovských práv a povinností, ale aj pracovné konflikty, spory medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, susedské spory, obchodné a zmluvné spory či problémy v rámci komunít.
Tu však treba upozorniť na jednu skutočnosť: v zahraničí existujú dve hlavné formy mediácie, ktoré sa líšia svojím prístupom aj úrovňou formálnosti. Jednou z nich je zákonom upravená mediácia, podobná tej, akú poznáme na Slovensku, kde sú presne stanovené pravidlá a postupy – od spísania dohody o začatí mediácie cez záznamy do knihy mediácie až po ukončenie procesu podpísanou dohodou. Tento formálny rámec sa najčastejšie využíva pri riešení sporov, ktoré by inak smerovali na súd.
Druhá forma mediácie, ktorá je v mnohých krajinách bežnou súčasťou každodenného života, je omnoho neformálnejšia a flexibilnejšia. Tento prístup sa využíva v rodinách, školách, na pracoviskách, v nemocniciach či komunitách na riešenie bežných konfliktov.
Mediátor tu nie je viazaný prísne stanoveným postupom ani povinnosťou formálne ukončiť mediáciu písomnou dohodou. Namiesto toho tu mediátor pôsobí ako nestranná osoba, ktorá pomáha stranám konfliktu nájsť spoločnú reč, sprevádza ich v procese hľadania riešení a často ich vedie aj k nácviku efektívnej komunikácie. Takýmto spôsobom poskytuje účastníkom nielen podporu pri riešení aktuálneho sporu, ale aj nástroje na konštruktívne zvládanie konfliktov v budúcnosti.
Na Slovensku takáto neformálna mediácia nie je upravená zákonom. Mediátori sú však aj napriek tomu často prizývaní k riešeniu konfliktov v pracovných kolektívoch, školách či rodinách. V týchto prípadoch však nejde o mediáciu podľa zákona, ale skôr o mediačný rozhovor alebo konzultáciu. Zákonom definovaná mediácia na Slovensku totiž vyžaduje dodržanie presne stanovených krokov a formalít.
Aj napriek tomu, že táto neformálna forma mediácie u nás nie je právne ukotvená, jej význam a prínos v praxi rastie. Umožňuje riešiť konflikty proaktívne a preventívne, čím pomáha zlepšovať medziľudské vzťahy ešte predtým, než dôjde k ich eskalácii do vážnejších sporov.
Jednou z oblastí, ktorej sa ako mediátorka venujete, sú aj manželské vzťahy. V akých situáciách môžu manželia využiť služby mediátora?
Ak hovoríme o oficiálnej mediácii, ktorá je upravená zákonom, mediátori sú najčastejšie kontaktovaní v rodinných záležitostiach kvôli rozvodom, deleniu majetku alebo kvôli nájdeniu riešenia starostlivosti o deti po rozchode partnerov. Strany v týchto prípadoch vyhľadajú mediátora ako alternatívu k zdĺhavým a nákladným súdnym procesom.
Na druhej strane sú však páry, ktoré chcú vo vzťahu zotrvať, no ich konflikty eskalovali do takej miery, že vyhľadajú odbornú pomoc mediátora. Tieto páry majú svoje dôvody, prečo vyhľadali práve mediátora, a nie psychológa alebo terapeuta.
Je mi preto ľúto, že takáto neformálna mediácia – najmä v podobe tzv. transformatívnych mediačných rozhovorov – na Slovensku oficiálne neexistuje. Veľa ľudí tak o tejto forme pomoci ani nevie. Pritom práve transformatívna mediácia je mocným nástrojom na zlepšenie vzťahov, pretože sa nezameriava iba na riešenie konkrétneho sporu, ale na prehĺbenie porozumenia a obnovu vzájomnej dôvery.
Transformatívnu mediáciu je možné využiť v akejkoľvek fáze konfliktu; pri začínajúcich aj pri rozvinutých konfliktoch. Rovnako ako pri každej inej mediácii, aj tu úspech závisí od nastavenia oboch strán. Ak partneri majú úprimný záujem pracovať na svojom vzťahu a sú ochotní nechať sa sprevádzať mediátorom k tomu, aby dokázali pozrieť na svet očami svojho partnera, je pre nich transformatívna mediácia efektívnou cestou nápravy ich vzťahu a komunikácie.
Osobitne ma zasiahne, keď počas mediácie s párom, ktorý sa definitívne rozchádza, zaznie z ich strany, že možno ak by skôr využili takýto spôsob komunikácie, mohli nájsť spoločnú cestu a nemuselo k rozchodu dôjsť. Tieto situácie vo mne vyvolávajú ľútosť, že sme im ako spoločnosť nevedeli ponúknuť včas pomocnú ruku a nechali sme ich bojovať bez nádeje na možnosť zlepšenia.
Na druhej strane rastie vo mne nádej, že prichádzajú páry, ktoré sú si vedomé dôležitosti komunikácie a aktívne vyhľadajú mediátora, ak cítia, že ich komunikácia nefunguje tak, ako by po tom túžili. Cítia, že sa jeden druhému odcudzujú, sú voči sebe navzájom nervózni a chcú to zmeniť.
Vidieť takéto páry, ktoré sa aktívne snažia zlepšiť svoju komunikáciu, riešiť konflikty s rešpektom a obnoviť vzájomnú blízkosť, je pre mňa obrovským povzbudením. Mediácia má pri takto nastavených partneroch potenciál nielen riešiť spory, ale aj transformovať pohľad partnerov na situáciu, na manželského partnera a vďaka tomu predchádzať rozchodom a podporovať zdravé, láskyplné vzťahy založené na porozumení a úcte.
Ako vyzerá proces manželskej mediácie v praxi? Koľko stretnutí spravidla mávate s manželmi?
Predpokladám, že otázka smeruje k transformatívnym mediačným rozhovorom, ktorých cieľom je pomôcť manželom obnoviť blízkosť, porozumenie a vzájomnú dôveru vo vzťahu.
Samotný proces je veľmi individuálny a závisí od povahy konfliktu, dĺžky trvania problémov a ochoty oboch partnerov pracovať na zlepšení vzťahu. Po prvom stretnutí často prichádza nadšenie – partneri zažijú pocit, že boli naozaj vypočutí a pochopení, čo im prináša nádej, že zmena je možná.
Tento moment nádeje je veľmi dôležitý, ale zároveň je dôležité si uvedomiť, že dlhoročné zranenia, neporozumenia a vzorce nevhodnej komunikácie nezmiznú po jednom stretnutí.
Niektorým párom možno stačí jedno alebo dve stretnutia na „reštart“ vzťahu a získanie nového pohľadu na spôsob komunikácie. Zväčša to však trvá dlhšie, kým partneri prediskutujú hlbšie konflikty a naučia sa nové zručnosti. Zmeniť zaužívané komunikačné návyky, ktoré sú často zakorenené roky alebo desaťročia, je proces, ktorý si vyžaduje čas, trpezlivosť a odhodlanie.
V počiatočnej fáze je vhodné dohodnúť si pravidelné stretnutia. Práve na začiatku je dôležité venovať sa konkrétnym konfliktom, nedoriešeným situáciám a zraneniam, ktoré je potrebné otvorene pomenovať a spracovať. Táto fáza môže trvať rôzne dlho v závislosti od miery konfliktov, nedoriešených vecí a dynamiky vzťahu.
Po ukončení intenzívnejšej mediačnej fázy je vhodné, aby manželia pokračovali vo vzdelávaní sa v oblasti komunikácie a riešenia konfliktov. To môže zahŕňať rôzne tréningy a kurzy komunikačných zručností, ktoré môžu absolvovať spoločne alebo v skupine. Dôležité je udržiavať získané zručnosti a neustále pracovať na vzájomnom porozumení, aby sa zabránilo návratu k starým vzorcom správania.
Sú pri mediácii prítomné aj deti?
Na mediácii sú účastní len strany a mediátor. Ak teda ide o párovú mediáciu, prichádzajú len partneri, bez detí. Deti sa na mediácii môžu zúčastniť vo výnimočných situáciách, napríklad pri rodinných mediáciách, kde sa riešia otázky týkajúce sa starostlivosti o deti po rozvode alebo rozchode.
V takých prípadoch môžu byť deti prizvané, aby vyjadrili svoje pocity alebo názory, avšak vždy sa to robí citlivo, s ohľadom na ich vek a emocionálnu zrelosť. Často sa využívajú nepriame spôsoby, ako sprostredkovať hlas dieťaťa – napríklad prostredníctvom rozhovoru s odborníkom mimo samotnej mediácie. Hlavným cieľom je vždy chrániť psychickú pohodu dieťaťa a zabezpečiť, aby proces nebol preň stresujúci.
Ani pri transformatívnych mediačných rozhovoroch a konzultáciách nie je vhodné, aby boli deti prítomné. Prítomnosť dieťaťa často bráni rodičom slobodne a autenticky vyjadriť svoje pocity a prežívanie, pretože sú prirodzene ovplyvnení potrebou chrániť dieťa pred ťažkými alebo citlivými témami. Zároveň nie je vhodné deti zaťahovať do hĺbky rodičovských konfliktov, pretože to môže negatívne ovplyvniť ich emocionálnu pohodu a vývoj. Mediácia má slúžiť na vytvorenie bezpečného priestoru pre otvorenú a úprimnú komunikáciu medzi dospelými, čo je často náročné dosiahnuť, ak sú deti prítomné.
Existuje koncept, o ktorý sa pri svojej práci zvlášť opierate? Kto je jeho autorom?
Veľkou inšpiráciou je pre mňa Marshall Rosenberg, psychológ a mediátor, ktorý vytvoril koncept tzv. nenásilnej komunikácie. Tento prístup kladie dôraz na úprimné, otvorené a empatické vyjadrovanie vlastných pocitov a potrieb, pričom rovnako prízvukuje dôležitosť empaticky načúvať a porozumieť druhým. Vychádza z univerzálnych ľudských potrieb, po ktorých túžime všetci – láska, porozumenie, rešpekt, blízkosť, prijatie či priateľstvo.
Nenásilná komunikácia je nádherný nástroj, ktorý nám pomáha najprv lepšie porozumieť sebe – pochopiť, čo nás trápi, čo nás rozčuľuje a prečo. Tým, že nás vedie k pravdivému pohľadu na seba samých, učí nás vyjadrovať svoje myšlienky, túžby a potreby jasne, efektívne, no pritom s rešpektom a empatiou voči druhým.
Rosenberg bol prizývaný k náročným mediáciám po celom svete – tam, kde si iní nevedeli dať rady, tam on vďaka svojmu transformatívnemu prístupu dokázal priviesť sporové strany k zmene pohľadu na druhého. Vďaka jeho transformatívnym postupom uľahčil stranám vidieť toho druhého ako človeka, nie ako „nepriateľa“, čím efektívne pomáhal riešiť konflikty, ktoré sa zdali neriešiteľné. Pre mňa je symbolom človeka, ktorý úprimne hľadal efektívny spôsob komunikácie a naozaj ho našiel.
Krása tohto prístupu spočíva v jeho jednoduchosti. Princípy nenásilnej komunikácie prinášajú zmeny nielen v rodinách, pracovných kolektívoch či komunitách, ale aj v škôlkach, nápravno-výchovných zariadeniach, rozvojových krajinách, a dokonca aj vo vojnových konfliktoch. Som presvedčená, že dôvodom je fakt, že nejde len o teóriu či koncept – je to jednoduchá, pravdivá esencia prirodzenej a funkčnej komunikácie, ktorú sme v procese vývoja spoločnosti akosi stratili.
Hľadá si každý mediátor podobný koncept, alebo to nie je nevyhnutné?
Nie, nie je to nevyhnutné. Mediátori prechádzajú špecializovaným vzdelávaním, kde získavajú osvedčené nástroje a techniky na riešenie konfliktov. Tieto metódy sú veľmi účinné najmä pri obchodných, susedských či majetkových sporoch, pri ktorých ide v prvom rade o nájdenie konkrétneho riešenia daného konfliktu.
Pri konfliktoch v partnerských vzťahoch, kde je prioritou napraviť a zachrániť vzťah, je však transformatívna mediácia – napríklad za pomoci techník nenásilnej komunikácie – prospešnejšia než bežná mediácia. Tento prístup totiž nejde len po povrchu problému, ale popri riešení konkrétnej konfliktnej situácie pomáha stranám lepšie porozumieť sebe aj tomu druhému. Vďaka tomu transformuje takýto prístup vnímanie konfliktu aj komunikáciu a vedie k náprave vzťahov, obnoveniu blízkosti a vzájomného porozumenia.
Ako vašu mediačnú činnosť ovplyvňujú vaše osobné skúsenosti z vlastnej rodiny? Alebo sa treba odosobniť?
Denne si uvedomujem, že teória a znalosti sú jedna vec, no ich aplikácia v reálnych, náročných situáciách je úplne iná výzva. Život v domácnosti s dospievajúcimi deťmi prináša množstvo momentov, ktoré dokážu vyčerpať a vyvolať frustráciu – ako u rodiča, tak aj u dieťaťa. Napriek všetkým kurzom, tréningom a výcvikom musím priznať, že lepšiu „tréningovú arénu“ pre rozvoj empatickej komunikácie, než je vlastná rodina, človek len ťažko nájde.
Vnímam to ako krásnu skúsenosť – vždy, keď by som mohla mať pocit, že mám komunikáciu zvládnutú, príde situácia, ktorá ma prekvapí, vyvedie z rovnováhy alebo zasiahne niečo hlboko vo mne. V takých chvíľach sa môže ľahko stať, že zareagujem inak, než by som chcela alebo než by som odporúčala iným. Tieto momenty síce postupne ubúdajú, ako človek dozrieva a učí sa vedome reagovať, no stále sú súčasťou života.
Uvedomujem si, že občasné zlyhanie nás nerobí menej hodnotnými. Práve naopak – tieto skúsenosti nás učia byť tolerantnými aj voči zlyhaniam druhých – v pravde, prijatí a empatii bez odsudzovania.
Čo sa týka odosobnenia sa, je nevyhnutné, aby mediátor zachoval rovnováhu medzi empatiou a profesionálnym odstupom. Schopnosť vcítiť sa do situácie mediovaného páru je kľúčová pre vytvorenie dôvery a porozumenia, no zároveň je dôležité, aby si mediátor neinternalizoval problémy, ktoré pár rieši. Prenášanie emocionálnej záťaže zo stretnutí do vlastného života by nielenže neprispelo k riešeniu situácie páru, ale mohlo by to negatívne ovplyvniť aj samotného mediátora a následne aj mediáciu.
Strany potrebujú, aby mediátor priniesol na stretnutia nielen porozumenie a schopnosť vypočuť, ale aj nadhľad a schopnosť efektívne viesť proces smerom k riešeniam. Mediátor tak prispieva k upokojeniu situácie a umožňuje páru nachádzať cesty, ktoré by mu mohli pomôcť, pričom ostáva dostatočne emocionálne oddelený, aby si zachoval jasnú myseľ a objektivitu. Táto rovnováha je základom efektívnej mediácie.
Ste praktizujúca kresťanka, využívate pri svojej práci aj kresťanské prístupy/vzorce/pohľady, alebo tieto sféry pri mediácii oddeľujete?
Mnohé v mediácii sa prirodzene odvíja od viery a hodnôt, ktoré pár vo svojom živote vyznáva a snaží sa žiť. Niektoré páry prichádzajú s touto informáciou otvorene už na začiatku, pri iných sa téma viery alebo životných nastavení objaví postupne, v priebehu procesu. Vždy sa to osobne týka konkrétneho páru, či je viera pre nich dvoch témou, či túto časť svojho vzťahu chcú priviesť aj do mediácie, prípadne či ich viera ovplyvňuje ich spoločný život, nastavenia a komunikáciu natoľko, že sa prirodzene stane aj témou v mediácii.
Čo sa týka princípov nenásilnej komunikácie, tieto nádherne zapadajú do kresťanského učenia. Na túto tému existuje viacero prác, aj od teológov. Nenásilná komunikácia vychádza z presvedčenia, že všetci ľudia sme navzájom prepojení, túžime po dobre, láske a porozumení.
Túžime ich na jednej strane dostať, ale skutočne šťastní sme, až keď ich môžeme a vieme aj dávať. Vďaka týmto princípom nás vedie nenásilná komunikácia k empatii, vzájomnému prijatiu a porozumeniu. Celý koncept absolútneho dobra a lásky má v kontexte kresťanstva okamžite hmatateľný zmysel. Vlastne je kresťanom tento princíp veľmi blízky, ľahko a prirodzene ho prijímajú a vidia zmysel v jeho aplikovaní do bežnej komunikácie.
Badáte rozdiely medzi kresťanskými a nekresťanskými manželmi vo svojej praxi?
Áno, určité rozdiely tam sú. Jedným z hlavných rozdielov je postoj k manželstvu samotnému. Kresťanské páry, najmä katolícke, vnímajú manželstvo ako nerozlučiteľný zväzok. Rozvod je pre nich často nemysliteľný a býva vnímaný ako osobné zlyhanie. Tento prístup má dve strany.
Na jednej strane to môže uľahčiť prácu mediátora, pretože partneri majú silnú motiváciu vzťah zachrániť a zotrvať spolu. Ak sa rozhodnú pracovať na problémoch, často sú ochotní investovať viac energie a úsilia, pretože rozchod pre nich nie je prijateľnou cestou. Ich odhodlanie môže byť veľkým prínosom v procese hľadania riešení a obnovy vzťahu.
Na druhej strane práve toto silné odhodlanie spolu zotrvať môže spôsobiť, že kresťanské páry vyhľadajú pomoc až v neskorších štádiách konfliktu a odcudzenia, keď je vzťah už výrazne narušený. Možno sú ochotné akceptovať alebo ignorovať situácie, ktoré by pre iné páry boli neakceptovateľné, keďže sú presvedčené, že „by mali“ zotrvať spolu a zvládnuť to sami.
Túžba naplniť predstavu ideálneho manželstva môže viesť k tomu, že si partneri pred sebou samými nechcú priznať, že veci nefungujú tak, ako by mali. Často je prítomný pocit zlyhania, hanby – nielen pred sebou, ale aj pred rodinou či komunitou.
Priala by som všetkým kresťanským párom, aby žili v slobode pravdy. Verím, že práve pravda nás oslobodzuje – prijatie reality, aká je, je prvým krokom na ceste k zmene. Pravda nie je koniec, ale začiatok cesty k uzdraveniu a obnove.
Je možné o konkrétnom manželstve povedať, že sa nedá zachrániť? Kedy?
To je zaujímavá otázka a môžeme sa na ňu pozerať z rôznych uhlov. Ak je reč o manželstve z pohľadu kresťanstva, tak kresťania manželstvo považujú za nerozlučné, takže z tohto pohľadu vlastne samotné cirkevne uzavreté manželstvo „zachraňovať“ netreba – ono tu je a zostane. To, čo často potrebujeme zachrániť, je vzťah medzi manželmi.
Ak pozeráme na túto otázku z pohľadu záchrany vzťahu, tak platí, že na vzťah treba dvoch. Ak teda z jednej, alebo dokonca z oboch strán chýba vôľa, otvorenosť a ochota pracovať na problémoch, žiadny mediátor ani terapeut zmenu nedosiahne. Úplne zrejmá je neochota budovať vzťah v prípadoch, ak má jeden z partnerov iného partnera, alebo si už dokonca vybudoval paralelnú rodinu. Je veľmi pravdepodobné, že jeho emocionálna investícia do pôvodného vzťahu je minimálna alebo nulová.
Ďalšou situáciou, kde by nemala byť našou snahou „záchrana“ vzťahu, je prítomnosť násilia – fyzického, psychického alebo emocionálneho. V takýchto prípadoch je na mieste skôr povzbudenie alebo sprevádzanie k hľadaniu pravdy a k priznaniu si reality. Určite je to ťažká a bolestivá cesta, ale priznanie si pravdy je opäť jedinou cestou, ako niečo zmeniť.
Ak ide o dvoch ľudí, ktorí sú emocionálne zrelí a schopní budovať vzťahy a sú ochotní darovať svoj čas, energiu a seba samého tomu druhému, verím, že cesta k uzdraveniu je vždy možná. Kľúčovým faktorom je obojstranná túžba a ochota pracovať na vzťahu – bez toho sa žiadna pozitívna zmena nedá dosiahnuť.
Ak sú obaja partneri ochotní byť úprimní nielen k sebe navzájom, ale aj k sebe samým, vytvára sa priestor na zlepšenie komunikácie a posilnenie vzťahu. V takých prípadoch existuje veľká nádej, že aj hlboké rany sa môžu postupne zahojiť a vzťah môže nadobudnúť novú kvalitu.
Čo najčastejšie zaberá pri mediácii manželských párov?
Možno by som nepoužila slovo zaberá, pretože mediácia nepredstavuje rýchle riešenia alebo triky, ale skôr postupné budovanie porozumenia a dôvery. No jedným z najsilnejších momentov v mediácii je, keď požiadam jedného z partnerov, aby parafrázoval to, čo sa mu druhý partner snažil povedať.
Ak sa mu podarí zachytiť esenciu tohto odkazu – ak naozaj dokáže v niekoľkých slovách vystihnúť prežívanie a pocity svojho partnera –, často nastane silný okamih. Ten druhý partner sa môže po dlhom čase cítiť skutočne počutý, pochopený a videný – možno po rokoch. Je to chvíľa, keď sa dvoch odcudzených ľudí opäť dotkne spoločná blízkosť, akoby sa ich duše na okamih znovu stretli.
Tieto okamihy sú veľmi dôležité, pretože na nich môžeme ďalej stavať. Sú nositeľmi nádeje a ukazujú, že aj keď je vzťah v kríze, stále existuje priestor na obnovenie dôvery a blízkosti. Keď sa takéto okamihy opakujú a partneri sa učia skutočne počúvať a uvažovať, postupne sa otvárajú dvere k hlbšiemu porozumeniu a uzdraveniu vzťahu.
Váš odkaz pre manželov k Národnému týždňu manželstva?
Rozprávajme sa! Hovorme spolu o všetkom – aj vtedy, keď sa nám nechce, keď sme unavení alebo keď máme pocit, že to už nemá zmysel. Každým jedným momentom, keď sa nezdieľame so svojím partnerom, keď neotvoríme svoje prežívanie alebo keď namiesto vypočutia zareagujeme podráždene, pomaly roztáčame špirálu odcudzenia. Vzniká medzi nami ticho, ktoré nie je pokojom, ale bariérou medzi dvoma srdcami.
Manželstvo je nádherný dar. V zdravom vzťahu, kde vládne vzájomný rešpekt a úcta, sme obaja tvorcami svojho spoločného príbehu. Máme moc vytvoriť si priestor, ktorý bude naším útočiskom – miestom lásky, prijatia, pochopenia a bezpečia. Miestom, kde sa cítime ako doma, kde nachádzame predzvesť neba.
Alebo si môžeme – vedome či nevedome – vybudovať priestor plný napätia: miesto, kde každé slovo znie ako výčitka, každý pohľad ako odsúdenie a kde sa viac sústredíme na to, kto má pravdu, než na to, ako si porozumieť.
Prajem nám všetkým, aby sme si vybrali tú prvú cestu – cestu budovania a prehlbovania svojich vzťahov. Aby sme rástli ako manželia v porozumení, prijatí a láske. A aby sme sa spoločne stále viac približovali k tej absolútnej, dokonalej Láske, ktorá nás všetkých presahuje.
V mene čitateľov DoKostola.sk Vám ďakujeme za rozhovor.
