„Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: ‚A kto je môj blížny?‘“ (Lk 10,25-37)
Takto sa pýtal Ježiša „znalec zákona“, ale nepýtal sa ho ako smädný po poznaní, ale ako pokušiteľ. A Kristus mu odpovedá príbehom milosrdného Samaritána, ktorý všetci poznáme. Blížny bol cudzinec, ktorý neobišiel ozbíjaného pútnika, ale ošetril ho a uložil na starostlivosť do hostinca, aby sa poňho po čase vrátil. A ja sa pýtam, nie Krista, ale sám seba, kto je môj blížny.
Blížny nie je ten, ktorého by som mohol využiť. Blížny je ten, ktorý ma potrebuje, ale aj ten, ktorého potrebujem ja sám. Blížny je ten, ktorý sa tlačí vedľa mňa nielen u kapucínov, ale aj v preplnenom autobuse. Blížny je ten, ktorý mi lezie na nervy, ale ktorého aj ja iritujem. Blížny je ten BL-BO, čo ma agresívne obieha v neprehľadnom úseku cesty, ale aj ten, pre ktorého som ja ten grázel v aute. Blížny je bezdomovec, ktorému dávam pár centov, dávajúc si pozor, aby mi väčšia čiastka ostala v peňaženke. Blížny je však aj človek na dne, ktorý ma posilňuje svojou iracionálnou nádejou, že zajtra bude lepšie. Blížny je môj čitateľ, ktorý mi píše nadšený mail, že som preňho najlepší autor na Slovensku, a blížny je aj mladý nasratec, ktorý si myslí, že som omyl a najväčší škodca slovenskej literatúry. Blížny je môj spolubrat a sestrička v dominikánskej rodine, ale aj ten, čo pľuje sliny na Boha. Blížni sú všetci okolo mňa, nie však ako anonymná masa, ale ľudia so svojimi tvárami, menami, osudmi, putovaním. Blížni sú tí, ktorým som nesympatický, ktorí ma neznášajú, nenávidia, ktorí ma urážajú, ponižujú, potupujú, ohovárajú, závidia mi, nežičia mi… A najmä tí, ktorí sú nesympatickí mne, ktorých neznášam, nenávidím, urážam a ponižujem, ohováram, ktorým závidím a nežičím. A blížni sú aj moji blízki, najbližší, za ktorých mám zodpovednosť a ktorí ma upozorňujú, že niekedy je pohodlnejšie usilovať o spásu celého ľudstva ako o pomoc jedinému človeku.
Takto sa pýtam(e), kto je náš blížny, a táto otázka bude mať zmysel až vtedy, keď za ňou bude nasledovať odpoveď.
