Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš zjavoval mnohým a medzi nimi boli aj dvaja učeníci, ktorých voláme emauzskí, pretože sa na ceste do dediny Emauzy stretli s Ježišom, ale ho ne(s)poznali. A keď sa im dal poznať pri lámaní chleba a vzápätí im zmizol spred očí, povedali si tú nádhernú vetu: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával…?“
Podľa mňa je to jedna z najkrajších viet Písma. Všimol som si, ako často nám nehorí srdce, keď sa hovorí o duchovných veciach. Dokážeme celé hodiny tliachať a klebetiť, rozpitvávať detaily, ohovárať, rýpať sa v rôznych témach, ale keď máme počúvať pár minút o Bohu a Kristovi, sme napätí, nervózni a znechutení. A čo, keď máme prehovoriť pár viet o našom vzťahu k Bohu? To už celkom kladieme odpor.
Dlhé roky som mal takýto vzťah k tejto tematike. A potom som Ho (s)poznal a začalo mi horieť srdce. Tento pocit by som dožičil každému. Ako správny hypochonder mávam každú chvíľu infarkt. Síce som ešte nikdy nezomrel, ani som dokonca nemusel privolať záchranku, ale príznaky infarktu sú neodškriepiteľné. Tlačí ma na hrudi, pichá, srdce mi tlčie, bolí ma tam, nemôžem dýchať… Ale keď mi horí srdce, sú to celkom iné príznaky.
Jazdím v aute, pustím si Rádio Lumen a náhodou znie ruženec. Alebo rozprávanie nejakého kňaza. Alebo modlitba. A mne sa rozhorí srdce. Po tele sa mi rozhorí knôt radosti, ktorý horí na konci neviditeľným, ale jasným plamienkom. Nežiada sa mi nič hovoriť, nič vyhlasovať, iba tíško počúvať a vstrebávať zvuky, slová, hudbu do svojho vnútra. Je to iná radosť, ako keď príde slušný honorár alebo vás niekto ocení. Je to vnútorná, tichá, a pritom jasavá radosť, taká vnútorná láskavá búrka, ktorá nič neláme, taká záplava, ktorá odplaví kusy sebectva a zúrodní vašu vnútornú pôdu.
To, že mi horí srdce, nie je, pravdaže, moja zásluha. Nijako som si to nevydobyl, neodpracoval, neodmodlil. Jedinou mojou zásluhou možno bolo, že som počúval a odovzdával sa do rúk svojho Otca a svojho Božieho brata Krista. Na gýčovitých kolorovaných obrázkoch, ktoré poznáme zo spální našich starých otcov a mám, z dedinských kuchýň, bolo často vidno Krista, ako ukazuje prstom na svoje srdce, ktoré bolo ozdobené jazýčkami plamienkov. Takto lapidárne maliari znázorňovali Božiu lásku.
A ja dnes viem, pretože som dostal na staré kolená ten dar, že to nie je iba vizuálna metafora. Aj nám môže horieť srdce, aj nám sa môže rozhorieť ten sval, ktorý poháňa krv nášho života, ako učeníkom kráčajúcim do Emauz.
