Váhal som, či napísať text o váhaní. Nakoniec moje váhanie prevážila závažnosť váhania.
Všimol som si, že váhanie má zvláštnu schopnosť objaviť sa práve vtedy, keď ho najmenej potrebujem. Nie keď stojím pred poloprázdnou chladničkou a rozhodujem sa, či si dám chlieb so syrom alebo so šunkou, ani keď zvažujem, či si v krčme objednám ipu alebo ležiak. Objaví sa vo chvíľach, keď sa chystám urobiť niečo dobré. Malé, obyčajné, ľudské. Pomoc na ulici, úsmev, zdvihnutie niečieho spadnutého kabáta.
Kráčam mestom. Na chodníku sedí človek s plastovým pohárom, očami, ktoré sa nepozerajú priamo, a rukami, ktoré ticho prijímajú, čo príde. V prstoch cítim vrúbkovaný okraj mincí. Myšlienka je rýchla: „Daj mu pár drobných na bagetu z pekárne na rohu.“ No hneď nato sa ozve iný hlas: „Možno to minie na niečo zlé. Možno o to ani nestojí. Ako sa na teba pozrie? A čo ak vôbec nie je chudobný?“ A tak prejdem. Dosť rýchlo nato, aby som si to nestihol rozmyslieť.
Alebo idem v podchode dolu po schodoch. Mama s kočíkom stojí pred neprekonateľnou prekážkou. Chvíľu sa rozhliada, možno zvažuje, koho osloviť. Vo mne sa na okamih zapne režim „kresťan altruista“. Už si predstavujem, ako s úsmevom beriem kočík. No kým sa k tomu odhodlám, nohy ma vynesú o poschodie vyššie – bez kočíka aj bez úsmevu.
Úprimne, ani neviem, prečo sa to deje. Možno je to ostych, možno pocit, že sa nemám miešať, alebo obyčajná pohodlnosť. Len viem, že sa to stáva častejšie, než by som chcel.
Raz na hodine filozofickej etiky zaznela veta, ktorá tento hlavolam vyriešila. Profesor povedal: „Keď máš dobrú myšlienku, urob ju hneď.“ Na prvé počutie nič mimoriadne, možno až príliš jednoduché. Ale práve v tej jednoduchosti je sila.
Použiť ju ako pravidlo pre život je náročnejšie, ako sa zdá. V hlave máme váhy, ktoré sa často prevážia na nesprávnu stranu. A tých dôvodov, prečo skutok odložiť, sa vždy nájde dosť.
Keď čakáme, nechávame priestor pochybnostiam a výhovorkám. Tie môžu prísť zo slabosti nášho srdca alebo z pokušenia, ktoré nás odvedie od dobrého. A tak si povieme: „Nechcem ho obťažovať.“ A on odíde hladný alebo osamelý. Alebo: „Pomodlím sa, až si pozriem Instagram.“ A na modlitbu už nezostane čas. Alebo: „Nebolo to až také zlé.“ A pokánie sa odloží na neurčito.
Pritom sme možno práve premeškali príležitosť spolupracovať s Božou milosťou, milovať hlbšie a priblížiť sa ku Kristovi. Keď dobré vnuknutia ignorujeme a počúvame sebecké, rušivé myšlienky, v skutočnosti zatvárame dvere Bohu, ktorý klope.
V Písme sa píše, že Boh neprišiel vo vetre ani v zemetrasení, ani v ohni, ale v „tichom jemnom hlase“. Tak je to aj dnes. Boh nenúti, len zaklope a čaká. Je na nás, či otvoríme.
Možno sa bojíme, že keď otvoríme, bude sa od nás niečo očakávať. Alebo sa bojíme trápnosti, že pomoc nebude prijatá. No aj keby sa tak stalo, o pár minút na to zabudneme. A keď pomoc prijatá je, môže niekomu zmeniť deň, možno aj život.
Ak cítiš, že sa máš ospravedlniť, urob to hneď. Nečakaj, kým sa znova nahneváš alebo si povieš, že začať má ten druhý. Ak máš chuť sa pomodliť, modli sa hneď. Nečakaj, kým ťa premôže únava alebo ťa rozptýli niečo iné. Ak chceš niekomu pomôcť, pomôž hneď. Nedovoľ, aby ťa hanblivosť alebo pohodlie odradili od lásky k blížnemu.
Nie vždy sa všetko podarí podľa predstáv. Ale väčšinou to stojí zato. A aj keď výsledok nie je veľký, ostane pocit, že tentoraz sme nezavreli dvere pred hlasom, ktorý nás k tomu viedol.
Aby sme ten hlas počuli častejšie, potrebujeme v sebe ticho. Nie preto, že to znie zbožne, ale preto, že bez ticha sa Boží hlas stratí. Modlitba, pôst, chvíľa bez hluku – to nie sú len povinnosti, ale priestor, v ktorom sa dá počuť.
Možno zistíme, že práve tie malé okamihy, keď sme sa nevyhovárali, ale spravili, čo bolo správne, sú tým, čo dáva dňu zmysel. Nie veľké gestá, ale drobné činy, ktoré si nikto nevšimne, no menia nás.
Takže možno stojí zato, keď príde dobrá myšlienka, konať hneď. Možno si to nik nevšimne, možno sa nič nezmení. Ale možno tým otvoríme dvere Bohu, ktorý už dlho čaká, kým ho vpustíme dnu.
Mne to tentoraz nevyšlo. Váhal som tri dni, či napísať článok o váhaní.
