„Spomínam si na jednu paniu, ktorá prišla do kostola vo veku 28 – 30 rokov, bola veľmi ubiedená, uplakaná. Hovorila mi, že už nevie, kam sa podieť so svojím svedomím, že chce prijať sviatosť krstu a oslobodiť sa od všetkého, čo ju ťaží. Pýtala som sa jej, čo ju trápi. Povedala mi: ‚Ja som v živote urobila strašne veľa potratov.‘ Dozvedela som sa, že ich bolo až osemnásť! Na jej mladý vek naozaj vysoké číslo. Hľadala nejaké uspokojenie. Vyrozprávala mi, že ona už môže žiť len v hluku. Ticho nezniesla. Počula v ňom totiž akoby plač tých zabitých nenarodených detí, vyrušovalo ju svedomie. Potrebovala to riešiť.“
Takto opisuje rehoľná sestra Lucia Slušná jednu z mnohých nevšedných príhod, akých nosí v duši mnoho. „Takéto príbehy hľadania osobnej viery, hľadania Boha v živote – to bolo pre mňa niečo nádherné a som za to nesmierne vďačná,“ doplní. Ako členka Misijnej kongregácie Služobníc Ducha Svätého prežila devätnásť rokov v Rusku, z toho jedenásť rokov priamo v Moskve, niekoľko rokov aj na Ukrajine.
Jej osobný príbeh sme zverejnili na tomto portáli uprostred júla tohto roku. No keďže jej spomienky sú košaté, stretnutie s ňou pripomína nevyschýnajúcu studňu poznania a príhod, na aké človek len tak ľahko nenaďabí. Načreli sme s ňou do tohto jej vzácneho batôžka.
Priznala sa, že zvlášť rada spomína na obrady prípravy na sviatosť krstu. „Pracovala som najmä s dospelými ľuďmi. S jednou kongregáciou sme mali rozdelené dni, kto má kedy službu v kostole. A vždy sme zostali v chráme až do večera, aby mohol byť kostol otvorený a aby ľudia mohli prichádzať.
Najkrajšie bolo, keď prichádzali s otázkami: ‚Ako tu možno získať sviatosti? A v čom spočíva príprava?‘ A ja som sa ich zas pýtala: ‚A prečo chcete prijať sviatosť krstu v Katolíckej cirkvi, a nie v pravoslávnej?‘ Išlo tam aj o to, aby ľudia premýšľali nad sebou, prečo si v pravoslávnej krajine volia katolícky krst.“
Pri niektorých príhodách sestry Lucie sa človeku priam zatají dych. „Nemôžem tvrdiť, že Rusko nemá svoju duchovnosť. Otec biskup Tadeusz Kondrusiewicz, vtedajší apoštolský administrátor v Moskve, často hovorieval: ‚Ďakujme našim babičkám, ktoré nám zachránili vieru.‘ V tom jednoduchom ľude, na mieste, kde som slúžila, bola viera veľmi úprimná. V čom sa to prejavilo? Poviem vám príhodu, ktorá to dokresľuje: V mestečku Pern nemali katolícky kostolík. Možnože voľakedy tam aj bol, ale v čase môjho pôsobenia tam nefungoval žiaden.
Miestni ľudia však chodievali na cintorín. Tam totiž našli hrob katolíckeho kňaza. Pred sviatkami teda vždy vystáli obrovské rady a prúdili k hrobu tohto kňaza, kľakali tam a vyznávali mu nad hrobom svoje hriechy. Ešte teraz sa mi tlačia z toho slzy do očí, lebo takú úprimnosť a takú dôveru v Pána Boha i vieru v odpustenie hriechov som inde nevidela. Oni takýmto spôsobom boli verní prikázaniu Cirkvi, aby sa aspoň raz v roku vyspovedali. A na tú spoveď chodili k tomuto hrobu,“ s dojatím opisuje sestra Lucia.
Desaťročia čakal na spoveď
Z Kamyšinu pri Volge, kam cestovala autom spolu s jedným pátrom, má zas tento príbeh: „Názov dedinky si už nepamätám, ale museli sme tam nutne zastaviť, lebo sa ozvala fyzická potreba: boli sme nútení odskočiť si na toaletu. Neboli tam nikde benzínové pumpy, kde by sa dalo zastať. Zastavili sme teda s autom pri prvom dome v tejto dedinke. Páter vystúpil z auta v kňazskej reverende, ja v modrom habite.
Vošli sme do domu, kde žil starý muž, ktorý pátra oslovil ‚báťuška.‘ Páter mu vysvetlil: ‚Ja nie som báťuška, ale katolícky kňaz.‘ Ten dedko mal vyše deväťdesiat rokov, bol nemeckého pôvodu. Priznal sa nám, že sa celý život modlí, aby sa mohol pred smrťou ešte vyspovedať. Páter ho teda vyspovedal a dal mu sväté prijímanie.
O týždeň sme sa z našej misie vracali naspäť a požiadala som pátra, aby sme sa ešte raz zastavili u tohto deduška a podali mu Eucharistiu ako posilu na cestu do večnosti. A keď sme prišli do jeho domu, dedko už bol pochovaný na cintoríne. On teda čakal na milosť svätej spovede,“ dopovie sestra Lucia. Aj vám sa pritom natískajú na jazyk slová žalmistu: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. Nevyčíta nám ustavične naše chyby… Lebo ako vysoko je nebo od zeme, také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja.“ (Ž 103)
Tetovaný, ale zachránený
Veľa zážitkov má aj zo svojej duchovnej služby v nemocnici milosrdných bratov v Bratislave, kde nosí pacientom v niektoré dni Eucharistiu a rada sa s nimi pozhovára. Len nedávno vošla jedného dňa do nemocničnej izby, kde boli hospitalizovaní traja pacienti, pričom len jeden z nich prejavil záujem prijať Eucharistiu. Sestra Lucia sa však prihovorila všetkým trom. Pritom si všimla, že jeden z mužov mal na ruke čosi vytetované. „Keďže mám silné dioptrie, nevedela som nápis na ruke prečítať, tak som sa ho opýtala, čo je to za nápis.
A on sa priznal, že tam má vetu: ‚Zapredávam svoju dušu diablovi.‘ Nato mu vravím: ‚To azda nemyslíte vážne?!‘ Jeho prvá odpoveď bola vehementná: ‚Áno! A prečo nie?‘ Na druhý deň som na tú izbu prišla zase, znovu som sa mu prihovorila, ako prežil deň, čo má nové, či sa mu darí, čo za vyšetrenia podstúpil. Trošku sa mi posťažoval, že nejde všetko tak, ako by očakával. Tak som ho upokojovala, že to bude každým dňom lepšie, aby vydržal. Iba raz som načala tému toho tetovania, keďže to bol muž v zrelom veku, ale potom som už viac v našom rozhovore tento problém tetovania neotvárala.
Spriatelili sme sa cez naše rozhovory, potom každý deň ma čakal, a keď som sa s tým iným spolupacientom modlila, on vždy vypol televízor v izbe alebo zhasol rádio. Začal to prijímať s rešpektom. Potom ho z nemocnice prepustili, stretla som ho však ešte na inom oddelení a zrazu akoby predo mnou bol celkom iný človek: veľmi zhovorčivý, rozprával mi o svojej rodine, svojom živote, peknom i ťažkom, čo ho postretlo. Keď odchádzal z nemocnice, podali sme si ruky, rozlúčili sme sa, dala som mu krížik na čelo a on mi stihol povedať: ‚Ja sa ešte vrátim!‘
Na druhý deň po prepustení sa mu stav zhoršil, ale na oddelenie v nemocnici sa už nedostal, lebo v sanitke si ho Pán povolal do večnosti. Dodnes mám v srdci tú našu rozlúčku: keď sa lúčil so mnou, opýtala som sa ho, či mu môžem dať krížik na čelo. A on mi povedal: ‚Veď na toto čakám!‘ To bolo naposledy, čo sme sa videli.“ K tejto nevšednej príhode sestra Lucia ešte poznamená: „Božia milosť naozaj pôsobí, ale nikdy nevieme kedy…“ Nepochybne aj vďaka vnímavosti srdca dokáže táto misionárka telom i dušou zachraňovať aj na pohľad stratených „tvrďasov“. Pritom stačí tak málo: neodsúdiť človeka hneď „na prvý šup“.
Nedokázala odpustiť
O tom, že Božie cesty sú naozaj nevyspytateľné, svedčí aj táto príhoda sestry Lucie, ktorú mi rozpovedala pri našom stretnutí. V duši si nosí spomienku na 23-ročnú Ildikó, ktorá sa chystala na maturitu. „Išla si do Maďarska kúpiť nejakú látku na šaty a tam odpadla na priechode pre chodcov. Matka ju začala kriesiť a po rôznych vyšetreniach vysvitlo, že sa u nej prejavila leukémia. Ležala potom v Onkologickom ústave svätej Alžbety na Heydukovej ulici v Bratislave.
Pamätám si, že nemala dobrý vzťah s otcom, ktorý mal významnú funkciu v lodeniciach v Komárne. Jej mamička bola učiteľka. Viera v Boha v tom čase v ich rodine nemala ‚veľký priestor‘. Ildikó sa dostala do nemocničnej izby, kde vedľa nej ležala aj jedna lekárka, žena vo veku jej mamy. Vždy, keď ju otec prišiel do nemocnice navštíviť, musel po chvíli odísť, lebo si nevedeli k sebe nájsť cestu. Lekárka, ktorá pri nej ležala, ju povzbudzovala, že ak má Boha v srdci, musí vedieť odpustiť.
A tak sa v nej započal určitý proces progresu jej choroby, ale i liečenia jej vzťahu s otcom. Bolo to pre mňa čosi úžasné. Ja a moje spolusestry sme tam chodili za spomínanou lekárkou, ktorej sme nosili sväté prijímanie. Potom Ildikó preložili na interné oddelenie, kde sme chodili za ňou, a v tom čase tam ako kňaz nosil pacientom Eucharistiu mladý kňaz. Slúžil tam aj bohoslužby. Keď už bolo zjavné, že sa jej život pomaly končí, poprosili sme pátra, aby sa priamo v jej izbe slúžila svätá omša. Jej lôžko bolo vlastne oltárom. A ona sama akoby obetným stolom.
A keď prišiel okamih modlitby Otčenáša a Ildikó sa zrazu zastavila a oznámila nám, že ona nedokáže vysloviť slová ‚buď vôľa tvoja‘, nastal zvláštny moment: museli sme čakať, kým to bude schopná vysloviť. Využili sme tie okamihy nato, aby sme sa za ňu v tej chvíli modlili. Vzývali sme Ducha Svätého, aby nabrala silu a dokázala prijať aj svoju vlastnú smrť.
Po určitom čase strávenom v jej izbe nám povedala: ‚Môžeme pokračovať. Buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi…‘ Prijali sme spolu s ňou Eucharistiu. S vedomím, že Ildikó už prijala realitu Božej vôle blížiacej sa smrti. Po svätej omši sme sa všetci rozlúčili a ona o krátky čas odišla do večnosti,“ dodala sestra Lucia. V tejto súvislosti som si spomenula na citát blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej, ktorý som videla vytlačený na jednej magnetke: „Odpustenie je tá najväčšia vec v živote.“
Všetky príbehy skúsenej misionárky v modrom habite sú hodné zamyslenia, čo poviete? Sestra Lucia zbiera príbehy duší ako vzácne perly v zmysle Ježišových slov: „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi.
Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju. A zasa nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorú spustia do mora a ona zachytáva všetky druhy.“ (Mt 13,44-52) Duše zachraňuje táto žena predovšetkým svojou vnímavosťou, všímavosťou a láskou v srdci. Bez nich nechodí nikde.
