Ježišovo podobenstvo o rozsievačovi patrí medzi tie najznámejšie. Aj keď ho mnohí poznajú naspamäť a kazatelia sa naň radi odvolávajú, v zmenených okolnostiach života k nám môže prehovoriť nanovo, inak, aktuálne. To je devíza živej a životodarnej knihy – Biblie.
Semeno, ktoré rozsievač rozsieva, je vždy dobré. Túto tému máme teda uzavretú. Božie slovo je bezchybné, jednoducho „topka“! To, čo dáva Boh, je vždy dobré. O tom nešpekuluj!
Problém prináša náš skromný súkromný vklad do danej problematiky. To, ako sa k Božím darom postavíme, ovplyvní úrodu.
Človek sa mení a vyvíja. Tak isto sa môže vyvíjať aj jeho nastavenie pre Božie slovo. Kedysi sme možno boli to zrno na kraji cesty, potom sme žili životom semiačka na skale, no a teraz sme v tom stave tŕnia. Možno sme aj úrodná pôda. Možno sme ňou boli kedysi, dnes sme živnou pôdou leda pre bodliaky. Každý, kto je čo i len trochu k sebe úprimný, vie pomenovať stav, v ktorom sa nachádza.
Škoda je, že s plynutím času nespejeme iba k lepšiemu, ale vieme aj pekne padnúť do prachu. Z nadšencov sa môžu stať cynici, z hlboko veriacich skeptici. Toto všetko sa deje napriek tomu, že vieme, čo je naším cieľom a akí by sme mali byť. Mali by sme byť tou úrodnou pôdou, v ktorej zrnko odumiera samo sebe a rodí sa z neho niečo veľké, silné, užitočné, veľkolepé – Bohu na slávu, svetu na osoh…
Zrážka s realitou býva tvrdá, rovnako ako tá udupaná zem na okraji poľa.
Keď som sa o tomto úryvku rozprával s kamarátom, ktorý si naordinoval svätosť, roky ju so sebazaprením žil, až sa nevídaným spôsobom unavil, povedal mi, že jeho sa tieto evanjeliové slová nateraz netýkajú. Vraj si dáva pauzu. Potrebuje si oddýchnuť, utriasť to, uložiť, precítiť, ohmatať a ovoňať a pochopiť.
Čudoval som sa, ako je to možné a či je to vôbec možné. Kamarát mi pripomenul starodávny systém poľnohospodárstva: „Moje srdce teraz leží úhorom. Netrápim ho. Nech si tam rastie burina, nech oddychuje. Keď sa mi vrátia sily, tak tú burinu vytrhám, rozsekám a skompostujem, oddýchnutú zem preoriem, kompost do nej zahrabem a tak bude záhradka mojej duše, môjho srdca, dobre vyhnojená, pripravená a môže prijať semiačko od Rozsievača.“
Čo všetko si človek nevymyslí, len aby sa nemusel modliť, nie? Vraj srdce leží úhorom… Kto to kedy slýchal!
Položme si otázku, čo sa stane, keď neustriehne správny čas vytrhania buriny? Čo ak korene kriakov zhrubnú, prepletú sa a nebude ich už sám vládať vytrhať? Ani tú roľu poorať? A čo ak si zvykne na túto džungľu a nechá ju už navždy takto divoko rásť? Čo bude s jeho srdcom? Kam padne to semiačko od Rozsievača?
Ja by som to neriskoval. Radšej nech je slabšia úroda na skromnom, no obrobenom políčku, ako prísľub veľkej úrody na plantážach niekedy v nedohľadne vyklčovaného pralesa.
