Asi by som to nemal písať takto otvorene, ale stalo sa to už pred vyše dvadsiatimi piatimi rokmi, tak to hádam bude už premlčané. Aby sa drahý čitateľ či čitateľka nepohoršili, je nutné túto spomienku uviesť trochu do kontextu. 17. novembra 1989 sa skončila doba, ktorá mala v sebe predurčené, že ľudia žijúci v časoch budovania socializmu sa museli vedieť vynachádzať.
Napríklad v tej dobe sa každý vodič staral o svoje auto sám, do servisov sa chodilo iba v nevyhnutých prípadoch; asi tak ako dnes v Amerike k lekárovi. V našej garáži som videl spojku aj piesty motora nášho rozobratého rodinného wartburga z intímnej blízkosti. Deti dnešnej doby nikdy nesvietili baterkou svojmu otcovi pri oprave výfuku, aby lepšie videl, keď s dudraním na prach v očiach dômyselne upchával dieru, čo doň vyhryzla hrdza, tá večná výzva vtedajších i dnešných motoristov.
Ako povedal jeden vzácny veteranista: „Vyhrať nad ňou sa nedá, ale ten boj netreba nikdy vzdávať!“ Neboli mechanici, neboli náhradné diely. Keď ste dali auto do servisu, pokojne sa mohlo stať, že sa vám vrátilo s vymenenými dielmi, samozrejme, omnoho opotrebovanejšími, ako boli tie vaše pôvodné. Prezieravejší majitelia auta si robili na dôležité súčiastky síce tajné, ale o to lepšie viditeľné značky.
Mnohí obyvatelia neboli stotožnení s vtedajším režimom. Niektorí boli jeho obeťami: prišli o vyvlastnené polia, domy či slobodu. A tak každé prejdenie cez rozum úradom, nadriadeným, policajtom a zriadeniu všeobecne sa bralo ako prejav odboja a prinášalo nesmierny pôžitok z maličkého nádychu slobody.
Taká rozpoltená doba. V škole som nosil pioniersku šatku, počúval som o tom, že Gagarin vo vesmíre žiadneho Boha nevidel, a teda že Boh neexistuje. No a poobede som kráčal okolo školy s krížikom, vysoko vztýčeným nad hlavou, ako miništrant na čele pohrebného sprievodu a pekne slušne som pozdravil svoju triednu učiteľku komunistickým pozdravom: „Česť práci, súdružka učiteľka!“
Naozaj si ľudia potajomky hovorili múdrosti aj takéhoto morálne drsného druhu: „Kto v robote nekradne, okráda svoju rodinu…“ Platy boli plošne nízke a veľmi nerozlišovali medzi usilovnejším a menej usilovným. Skrátka, vybabrať so systémom bolo skoro čnosťou. Brrr!
Zrazu to padlo, lebo sme prekonali strach a vzbúrili sme sa. Našťastie, ten strach, ktorým nás roky terorizovali, preskočil na nich a stiahli sa. My sme sa chceli odrazu správať už ináč. Mnohí aj začali. Zároveň však aj tí, čo dovtedy kradli vo veľkom potajomky, začali oficiálne. A ešte vo väčšom. Toto je to napätie, čo zmieta našou spoločnosťou doteraz.
Ten pozvoľný morálny prechod má pre mňa konkrétnu spomienku. Vo Svite prebiehal čulý stavebný ruch: stavali sme pod vedením svojho kňaza kostol a faru. Ako čerstvý držiteľ vodičského preukazu som občas dostal popri robote na starosť aj priviezť alebo odviezť majstrov, materiál, jedlo, skrátka čokoľvek, aby stavba neviazla. V takých chvíľach som bol v siedmom nebi. Staručký golf jednotkového radu so žmurkajúcim oranžovým svetielkom žeravenia, lebo to bol poctivý hladký diesel.
Prišiel jeho čas na technickú kontrolu. Nafasoval som dokumenty a inštrukcie a vyrazil som na moje prvé STK v živote. Mal som trému ako pred prvým rande. Bol som v strese, bez úplatku to bolo vtedy dosť neisté. A veru že aj, vrátil som sa s dlhým nosom. Referoval som pánu farárovi Petrovi Fidermakovi, že je nové usmernenie, že ak je hviezdička po kamienku na čelnom skle v dráhe stieračov, tak treba vymeniť celé predné sklo.
Nešťastný som mu ukazoval drobnučkú vločku. Bola tak veľká, ako keby ste sa rozhodli dať po papuli veľrybe a na líci by jej ostal odtlačok po vašich piatich prstoch. Dôstojný pán sa nakrátko zamyslel, vystúpil z auta, vošiel do kôlne, kde bolo všelijaké náradie, a doniesol nožnice na plech; vždy mal totiž blízko k strechám.
Odklopil stierač, prižmúril oko, odhadol a potom rázne odcvikol také dva centimetre z gumičky na ramienku stierača. Zaklopil, hodil hrsť poctivého staveniskového prachu na s láskou vyumývaného golfíka a kázal mi ostriekať predné sklo. V špine sa objavili dva vejáriky čistého skla. Hviezdička zmizla; teda posunula sa vyššie, aby som bol presnejší. „Sadaj do auta, aj v Spišskej robia ‚estékáčku‘.“ Tak sme, nevravím, že so všetkou počestnosťou, ale hlavne že prešli.
Je ťažké odolať pokušeniu, ak sa objaví hlúpe alebo nezmyselné nariadenie, či predpis, aby človek nesiahol po riešeniach z takpovediac paralelného vesmíru; aspoň moja generácia má silne vyvinutý tento inštinkt. Tá kreativita z čias socializmu v nás, skrátka, ostane asi navždy.
Kňaz Peter Fidermak nikdy nechcel dosiahnuť dobrý cieľ zlými cestami. Myslím si, že účel u neho nikdy nesvätil prostriedky. No prekypoval takou starozákonnou izraelitskou vynachádzavosťou. Musel. Doba, v ktorej ho Pán povolal ku kňazstvu, zvádzala k pasivite, alebo až k hrdinskej odvahe spojenej s geniálnou schopnosťou vedieť sa vynájsť. Od pastoračných aktivít, skladacích krížikov na jednej mariánskej púti v Levoči, samizdatov, podzemnej Cirkvi, života praktizujúceho nasledovníka Chiary Lubichovej v Hnutí Fokoláre až po jeho staviteľské diela – fary a kostoly.
Bol som svedkom takých úsmevov cez slzy, keď k nám na strechu, kde som „Fiďovi“ pomáhal s krokvami, trochu bledý vyliezol projektant či architekt s plánmi a ostalo mu len trochu sklamane skonštatovať: „Tak ja to prekreslím podľa toho, ako ste to urobili.“ Občas to možno aj celkom nevyšlo, ale dobrý Pán Boh vždy dopĺňal ľudské nedokonalosti aj v jeho živote. Kňaz Peter vždy videl, ako sa veci dajú urobiť, a nie ako by sa dalo dobre vyhovoriť, že sa to nedá.
Mal som pocit, že ho dobre poznám, a predsa ma prekvapilo jeho rozhodnutie odísť na misie do Ruska. Myslím, že tam mohol aj dnes naplno rozvinúť schopnosti získané u nás za socializmu… Všeličo som čakal, ale toto určite nie. Vo veku, keď sa našinec rozhliada, kde by dožil dôchodok, on vyrazil na cesty.
Nechcem tu veľa písať o tejto výnimočnej osobnosti. Tí z nás, čo sme smeli žiť po jeho boku dlhší či kratší čas, máme pokladnice srdca naplnené rozhovormi, jeho pozorným a chápajúcim načúvaním, radami a predovšetkým osobným príkladom. Silou hlboko veriaceho dobrého človeka – až potom kňaza či nebodaj staviteľa.
A je nás takých, myslím, mnoho. Sme tu svedkami takého zaujímavého duchovného fraktálu. Mangelbrotova matematická množina aplikovaná na duchovný rozmer sveta. Krivka, ktorá vyzerá ako ohraničená, a pritom je nekonečná. Máme síce iba malý kúsok z jeho života, ale vlastne v každom tom kúsku je ukrytý celý obraz a v celom obraze je nekonečne veľa kúskov obsahujúcich znova len ten istý obraz: opakujúci sa motív lásky k Bohu a k blížnemu. Keď si „zúmujete“ obraz fraktálu, stále znova vidíte ten istý motív. Donekonečna.
Matematický model fraktálu dáva skvelú analógiu k predstave obrazu Boha. Aj v živote konkrétneho človeka: zdá sa zjavne ohraničený, a pritom je nekonečný. Myslím, že zosnulý kňaz Peter Fidermak ho takto žil. Zomrel nasýtený dobrom, ktoré nezištne rozdával, v biblicky exaktne vyjadrenom veku 77 rokov v mariánsky deň 8. decembra 2024 v Kráľovci, ruskom Kaliningrade, kde pôsobil ako misionár. Asi nie som sám, čo sa mu neviem ináč poďakovať ako tým, že budem na neho často myslieť. Je vlastne tak trochu navždy súčasťou môjho vnútorného vybavenia. Ešte raz vďaka, Отец Пётр
