Proces návratu je starý ako ľudstvo samo. Sú návraty, ktoré túžobne očakávame, a tie, z ktorých máme strach. Raz sa nám návrat núka ako možnosť, inokedy ho vnímame ako nevyhnutnosť.
O návrate je aj príbeh mroža, ktorý stratil more. Ten mrož žil v neúrodnej krajine ďaleko od pobrežia. Bolo to suché a prašné miesto pripomínajúce púšť. Tu a tam rástla tráva a na obzore bolo roztrúsených zopár stromov. Prach a veterné počasie zapríčiňovali sucho, smäd a vyprahnutie.
Nikto si nespomína, ako sa mrož dostal do tejto neúrodnej krajiny. Zrejme to bolo už veľmi dávno. Tak dávno, že sa zdalo, akoby tam bol vždy. Niežeby patril na také nehostinné miesto. Ako by mohol? Bol to predsa mrož – krásne stvorenie zrodené pre život v mori, ktoré silno vnímalo, že jeho pravým domovom nie je to vyhnanstvo.
Ale ako vieme, keď na istom mieste žijeme veľmi dlho – bez ohľadu na to, aké prapodivné je to miesto –, môžeme ho začať považovať za svoj domov.
Príbeh o mrožovi, o ktorom hovorí John Eldredge v knihe Cesta túžby, je alegorickým príbehom mnohých z nás. Všetci chceme mať svoj domov a v ňom zažívať stav radosti a naplnenia. Usilujeme sa o to uskutočňovaním svojich túžob a snov, ktoré máme zakorenené kdesi hlboko v srdci a ktoré zvykneme označovať ako zmysel života.
Mrož si dobre uvedomoval zmysel svojho života. Túžil po vode a radosti z nej. Túžil po pozorovaní východov a západov slnka z morského pobrežia. Netúžil po živorení na súši. Cítil, že najšťastnejší by bol býval niekde v mori, vo svojom pôvodnom domove, na ktorý po dlhom čase vo vyhnanstve takmer úplne zabudol. Avšak jednej noci sa mrožovi prisnil sen, ktorý mu to more pripomenul; a on sa vydal na návrat domov.
Nevedno, z akých príčin sa onen mrož dostal z láskavého mora do nehostinného vnútrozemia. Zato z evanjelia o márnotratnom synovi vieme, že mladší zo synov vymenil domov za cudzinu na vlastnú žiadosť (porov. Lk 15,12). Chcel uskutočňovať predstavy o svojom živote a plniť – možno aj dobré – túžby svojho srdca inde než doma. Na tej cudzine by nebolo nič zlé, keby v nej nepozabudol na svoj domov, na svoj pôvod a predovšetkým na svojho otca.
Márnotratný syn si svojím počínaním ďaleko od domova vybudoval „dokonalú“ hmotnú púšť i „dokonalú“ nehmotnú spúšť (porov. Lk 15,13-16). Až stav totálnej mizérie, podobný vyprahnutej krajine z príbehu o mrožovi, ho primäl k vnútornému obratu a rozhodnutiu vrátiť sa (porov. Lk 15,17-20).
Hoci odchod a odklon sa na prvý pohľad javia ako tragédia, sú veľmi osožné. Kontrastným spôsobom podčiarkujú krásu a správnosť pôvodného miesta a vzbudzujú v nás túžbu po návrate späť. V neposlednom rade ukazujú Božiu moc pretvárať zlo na dobro.
V dynamike viery je to paradoxne práve odchod od Boha, ktorý nás k nemu navracia bližšie, než sme boli predtým. Tento návrat nevyplýva zo strachu z potrestania ani z povinnosti vyznať hriech; pramení z clivosti za strateným spoločenstvom s Bohom.
Márnotratný syn vstúpil do seba a uvedomil si, že ak chce byť šťastný, nevyhnutne sa musí vrátiť domov a poprosiť otca o odpustenie. Mrožovi sa prisnil sen, ktorý mu pripomenul krásu mora, a on pochopil, že ak sa chce opäť tešiť, musí zanechať súš a vydať sa za hlasom morských vĺn.
More nikam nezmizlo; to mrož sa zatúlal a vzdialil sa od neho. Otec syna nikdy neopustil; to syn opustil otca.
Boh ani v našich životoch nikam neodchádza; ale ani sa nám nevnucuje. Na druhej strane prostredníctvom situácií, udalostí a ľudí nám do života zosiela pozdravy a pozvania na návrat domov. Ako nekonečne milujúci otec a čochvíľa narodená Láska trpezlivo čaká na naše akoukoľvek púšťou vyprahnuté „chcem“.
Môj nebeský otec, bol si tiež tam, keď som lásku hľadal na nesprávnych miestach.
Trpezlivo čakal na môj návrat, na môj návrat.
Môj milosrdný otec, ja márnotratný syn, nechcem sa viac túlať a bez zmyslu žiť.
Môj milosrdný otec, ja márnotratný syn, chcel by som sa vrátiť, neviem, či mám síl.
Môj milosrdný otec, ja márnotratný syn, tvoja vernosť je bez konca, láska bez hraníc.
Môj milosrdný otec, ja márnotratný syn, domov sladký domov, keď si so mnou ty.
(Peter Křemen: Márnotratný syn)
