Po rokoch sa ku mne opäť vrátila kniha Antona Srholca Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov. S istou mierou nadnesenosti možno povedať, že je to taká slovenská verzia knihy Jeden deň Ivana Denisoviča od Solženicina.
Inak je to však prechádzka peklom, ktoré vytvorili komunisti v 50. rokoch 20. storočia. Toto peklo bolo súčasťou cesty k vytvoreniu raja na zemi…
Srholec spomína na desaťročie, ktoré strávil ako väzeň v Jáchymove, v uránových baniach. Dostal sa sem, lebo mal túžbu vyštudovať teológiu v slobodnom svete a stať sa kňazom. Výprava, ktorú viedol blahoslavený Titus Zeman, sa nepodarila. Takmer všetkých účastníkov pochytali a odsúdili na dlhoročné tresty.
Srholec bol vtedy mladý chalan, nebol kňazom, na vysviacku čakal dlhých 20 rokov.
V knihe je viacero silných momentov. Práve tu, vďaka Srholcovi, zostal zakonzervovaný príbeh ďalšieho slovenského blahoslaveného Janka Havlíka.
Srholec opisuje, ako po šichte v bani zaspával v baraku na prični, ako nevnímal chrápanie, hluk ani reči ostatných väzňov, ba ani striedanie stráží.
Opisuje, ako sa pred spánkom modlí za ľudí, ako mu modlitby pripomínajú čas, keď bol dieťaťom a učil sa ich naspamäť. Tiež myslí na rehoľníkov a vzdychne si, akí šťastní sú ľudia, ktorí sa môžu večer modliť spolu…
„Hovorí sa, že archanjeli majú trúbením zvolávať ľudí na posledný súd. Len aby ten súd nenastal v noci. Sotva by ma zobudili a ja by som pri tom nebol. Netrápim sa ani s dlhými modlitbami. Verím, že Boh nehromadí len modlitby a slová. Snažím sa premeniť celý svoj život na oslavu Boha a života. Ani sa nepýtam, čo je vôľa Božia. Na taký luxus nemajú väzni ani vzdelanie, ani čas. Zdá sa mi, že väčšina z nich prijala tento neľudský spôsob života ako osud, ako údel či ako svoj kríž.
Ani oni sa nepýtajú. Len keď sa zabudnem a začnem dačo ako agitáciu, hneď mi povedia: ‚Ak existuje boh, prečo práve ja som tu, keď toľko lotrov si behá po slobode? Ako to, že moje žena a deti musia toľko trpieť?‘
Zasypú ma otázkami, na ktoré je ťažko odpovedať. Ešte ťažšie je im po tom pekle, čo prežili a čo tu prežívajú, dokazovať Boha ako láskavého a milujúceho Otca.
Kto to má v tele, už to dávno vie, a kto hľadá, skoro sa dozvie o mne od iných… Možno si myslí, že tej viery mám oveľa viac. Tu sa mýlia. Aj ja musím každý deň o svoju vieru zápasiť. Keď sa smejem hovoria: ‚Tebe je ľahko, ty si slobodný.‘
Keď v rozhovoroch presadzujem odpustenie, biblické ‚neodplácať zlým za zlé‘, často len zavrčia: ‚Vás, až to praskne, nepustíme k slovu. Vari nechceš, aby som išiel s darčekom a kyticou poďakovať sa tomu, čo ma udal, vyšetrovateľom ktorí ma týrali, sudcom, ktorí ma odsúdili, že tu hladný musím drieť ako hovädo. Preto radšej mlčím. Som iba kamarát. Môžem priniesť drevo a na pár hodín zvýšiť teplotu na izbe. Môžem sa ísť postaviť pred barak, tam sa s niekým rozprávať alebo premýšľať…
Keď sa blíži veliteľ, môžem celé osadenstvo rýchlo zobudiť, aby si ešte stihli upraviť lôžka.
Do vedra, ktoré visí na chodbe ako protipožiarna ochrana, môžem doniesť horúcu vodu, kde si všetci opláchneme šálky.
Môžem šíriť dačo ťažko vysloviteľné ako nádej, porozumenie, spolupatričnosť, veľkodušnosť a často dobrú náladu a nádej.
Neprovokujem. Utrpenie pracuje zvnútra. Potichu, pomaly a systematicky. Rany sa pomaly hoja. Rastie dačo ako zmierenie, rezignácia a nové myslenie.“
Čo na to hovoríte? Modlitba preložená do činnosti je služba. Modlitba i služba v podmienkach pekla má obrovskú hodnotu.
Srholec to vedel a vedeli to aj tí, ktorí neboli veriaci. Nakoniec, práve tí väzni, ktorí boli ateistami, prezývali Srholca „farár“. Cítili, že má to kňazstvo hlboko pod kožou, že ním má naplnené srdce, že to má zapísané v DNA.
