Bola to za socializmu výnimočná udalosť. Volalo sa to Rallye Tatry. Do Popradu na prívesoch doviezli športové autá, ktoré potom ale že naozaj šialenou rýchlosťou prechádzali cez Lopušnú dolinu aj inými pri rýchlostných skúškach. Do šedivého sveta znormalizovanej spoločnosti prichádzali pestro pomaľované autá. Mechanici nám rozdávali farebné nálepky, často to boli reklamy s úplne neznámymi firemnými logami na súčiastky do áut, ktoré som znova spoznal až v moderných kapitalistických obchodoch po roku 1989. Niektoré mali hore tajomné malé „r“ v krúžku. A tie logá sa znova objavili až na náhradných dieloch mojich neskorších áut.
To ma vždy trochu vracia do detstva, keď sa pokúšam čosi opraviť alebo vymeniť pod kapotou môjho hrdzavého autíčka. Tiež sme vtedy s trochou hanblivosti kutrali v odpadkových košoch, lebo nádej na peknú plechovku od alkoholického či nealkoholického nápoja z kapitalistickej cudziny bola veľká.
Taká prázdna plechovka sa dala vymeniť za dosť veľa céčok, čo bolo vtedajšie detské platidlo s nulovou infláciou. A naozaj, to mi málokto dnes uverí, ľudia si dávali ako ozdobu na skrine priamo v obývačke nad televízor usporiadaný rad prázdnych nepoškodených plechoviek.
Dnes ich, naopak, s pôžitkom vkladáme do automatov na vratné nápoje… A chvíľku pred tým sme ich pred vhodením do separovaného odpadu postavili na zem a jedným dupnutím spučili na placku. Akoby sme tým chceli zadupať do zeme aj všetku tú hanbu z vyberania tých vtedajších smetiakov a celej tej čudnej doby pachtiacej po krvi a jáchymovskom pote kresťanov. Tak sa doba zmenila.
Je dnes už veľmi ťažko uveriteľné, aké sme prežívali pocity pri kontakte s ľuďmi zo slobodného sveta alebo s vecami, ktoré títo ľudia používali. Ako astrofyzici, keď ulovia na svojich obrovských anténach nejaké podozrivé rádiové vysielanie, tak sme hladkali prstami dôkazy, že veci sa dajú vyrobiť krajšie, praktickejšie a vraj sa na ne nestojí v dlhých radoch pred obchodom. A slovnému spojeniu „podpultový predaj“ tí záhadní cudzinci vôbec nerozumeli. Skrátka, že naozaj existoval nejaký paralelný vesmír k tomu nášmu.
Mám z toho obdobia veľa pekných rozmazaných fotiek rôznych áut z môjho flexaretu. No nikdy nezabudnem na to veľké prekvapenie, keď som prvýkrát nakukol do súťažného wartburga, podobného tomu nášmu doma. Všeličo som čakal, ale to, že v ňom prakticky nič nebude, to ma ohromilo. Strohé sedadlá s pásmi, čo som poznal z lietadiel popradského aeroklubu, kovové pedále, čudná radiaca páka. Lampička na strane spolujazdca, aby mohol diktovať trasu aj po tme.
Vzadu nič, len plech podlahy a v celom vnútri hrubé kovové rúry všelijako cik-cak pospájané, aby tvorili ochranu, až sa auto v priekope prevráti na strechu. Jazdci, aj keď otvorili dvere, sa museli ešte šikovne prepchať okami tej zvláštnej klietky. Ale musím povedať, že tie autá, čo sa prevrátili, tak pri nich to naozaj fungovalo. Diváci ich spoločnými silami s nadšením a vzrušením, akoby boli v tej chvíli súčasťou víťazného tímu, preklopili späť na kolesá a šlo sa ďalej. To súťažné auto síce z diaľky pripomínalo sériové, ale vlastne to bolo úplne iné auto s laminátovými blatníkmi na vlastnom podvozku, s vyladeným motorom a všeličím špeciálnym.
Takže aj my kresťania a kresťanky na prvý pohľad nie sme odlišní od ostatných ľudí žijúcich si svoje sériové sny. Sny o maximálnom využití dní daných nám na tomto svete. No pod kapotou máme čosi vzácne. Náročným procesom upevňovania sa v čnostiach vyhadzujeme prebytočnú záťaž. Prikázania, ktoré však sú vzájomne pozvárané rýdzou láskou k Bohu a blížnemu, tvoria ochrannú klietku, aby sme si pri ceste nebezpečným svetom neubližovali.
Len netreba najmä odfláknuť to zváranie. Toto mnohí v Cirkvi podceňujú. Do štandardného paliva, na ktorom beží tento svet, primiešavame vzácne prísady sviatostí, aby sme vládali aj proti vetru či do kopca udržať pravidelný chod motora života. Nechceme, aby sa zadrhol pred cieľom. No a u nás sú víťazí aj tí, čo s prepichnutými pneumatikami od klincov hriechov, s rozbitými svetlami po zrážke so všelijakými temnými tvormi počas nočných prémií alebo s otlčenými blatníkmi po kontaktoch s nefér spolusúťažiacimi prichádzajú do cieľa hoc aj medzi poslednými.
Túžba po venci na konci preteku nám bráni vzdať to predčasne. A vždy máme skvelého spolujazdca, ktorý nám pomáha zorientovať sa na trati. Lebo sám Duch Svätý si naozaj rád sadá do sedadla napríklad aj nášho svedomia. Tak až sa vám nabudúce nebodaj od vzrušenia jemne zježia chĺpky na rukách pri hlboko chrapľavom zvuku výfuku športového auta, nebuďte, prosím, veľmi prekvapení, keď zistíte, že v ňom sedíte vlastne – vy.
