Nové myšlienky občas zatúžia mať nejaký silný vonkajší symbol. Keď si po vojne rozdelili víťazné mocnosti Nemecko, jeho východná časť sa ocitla v sfére vplyvu Sovietskeho zväzu. Tam Hitlera nahradil Stalin. Súčasťou ideológie budovania socializmu, v tom čase už pre zmenu nie nacionálneho, bol aj boj proti náboženstvu.
Niežeby nacisti zaobchádzali s cirkvami a kresťanmi v rukavičkách, o našich starších bratoch a sestrách vo viere z úcty k ich utrpeniu ani nehovorím, ale budovanie socializmu bolo až priam posadnuté masívnou a násilnou ateizáciou. Východné Nemecko sa prakticky naozaj stalo najateistickejšou krajinou na svete.
Slúžili na to aj nástroje modernej propagandy, predovšetkým nastupujúce televízne vysielanie. No ak chcete vysielať v rovinatom kraji, potrebujete vysokú televíznu vežu. Nemusí to byť len jednoduchá, funkčná kovová konštrukcia uchytená lanami kdesi v poli. Zo štyri takéto antény by Berlín určite pokryli. Prečo to však neurobiť v centre mesta? Veď to môže byť zároveň aj efektný symbol prichádzajúcej novej éry. Megalomanské projekty bolo tiež niečo, čo milovali rovnako nacisti, ako aj komunisti. Tak akosi si to súdruhovia z NDR (Nemecká demokratická republika – dobový názov východnej polovice rozdeleného Nemecka) vymysleli.
Dynamitom sa vyčistilo vybraté miesto v centre Východného Berlína. Možno náhodou, možno naschvál to bolo hneď vedľa starobylého kostola, mariánskeho kostola postaveného na začiatku 13. storočia. Jeho veža zakončená krížom zrazu bude miniatúrna oproti 365-metrovému kolosu zo železobetónu a ocele, mimochodom, dovezenej za valuty zo Západného Nemecka. (V roku 1997 bola veža predlžená na 368 m.) To bude triumf novej spoločnosti opovrhujúcej prežitkami minulosti vrátane viery v Boha.
Práce sa trochu zadrhli, keďže náhle bolo treba stavať železobetónový múr okolo Východného Nemecka, lebo mnoho jeho obyvateľov už nevedelo vydržať tú radosť z pobytu v budúcom komunistickom raji a aj za cenu zastrelenia utekali do úpadkového kapitalistického útlaku. Keď sa toto vyriešilo, pokračovalo sa s ešte väčším elánom. V roku 1969 bola veža slávnostne dokončená.
A objavil sa aj nečakaný problém, ktorý by napríklad v Sovietskom zväze hneď vyriešili v prvom kroku popravením všetkých architektov a konštruktérov veže. Následne by ju asi najskôr vyhodili do vzduchu. Potom by ešte preventívne obesili niekoľko príliš ambicióznych súdruhov z čela strany alebo vlády, alebo vybraných len tak, náhodne.
No Nemecko malo predsa len iné civilizačné začlenenie, a tak to skúšalo vyriešiť, ako vedelo. Tým problémom totiž nebola nejaká vážna konštrukčná vada. Problém bol skôr ideologický. Obrovská oceľová guľa s reštauráciou a vyhliadkovou plošinou na konci betónového hyperboloidu má totiž opláštenie z ušľachtilej ocele.
Aby guľa na štíhlej veži nevibrovala vo vetre a aerodynamicky nezaťažovala stavbu, je povrch plátov jej opláštenia posiaty skoro tisíckou drobných pyramíd. Nuž a tieto pyramídky – lesklé výstupky – spôsobujú, že sa na guli osvetlenej slnečným svetlom objavuje veľký svetelný kríž. Reflex Slnka v podobe kríža.
Ani vo Vatikáne by to nevymysleli lepšie. Asi preto tento optický jav – svetelný sférický kríž o veľkosti približne 10 m x 10 m – Berlínčania pohotovo nazvali Rache des Papstes – Pápežova pomsta alebo aj Pomsta mariánskeho kostola. Komunisti to skúšali všelijako eliminovať, ale náklady na stavebné úpravy by boli príliš vysoké. Tak svetelný efekt nazvali „veľké plus pre socializmus“, ale neujalo sa to. Pokus o poníženie vežového krížika starobylého kostola v jednej štvrti sa definitívne stal povýšením kríža nad celým Berlínom.
Aj v našom osobnom duchovnom živote ten malý krížik, ktorým nás požehnali na čele naši rodičia a krstní rodičia pred krstom, chcú zatieniť veľkolepé ambiciózne projekty, ktorými chceme ukázať svetu okolo, akí sme mimoriadni. Jeden môj priateľ sa šmykol jazykom pri jednej krčmovej debate: „Ja som v tom taký dobrý, až som nenormálny.“ Hneď to, žiaľ, zľudovelo. Tak veľmi chceme byť ocenení a rešpektovaní, že na to vynakladáme až nenormálne úsilie. Často za hranou svedomia.
No myslím si, že ten kríž, ktorý do nás vštepil krst a výchova, v našom živote napriek tomu ostáva. Že aj keď to vôbec neplánujeme, tak ho iní v našich slovách a skutkoch vidia. Stačí, že nás len na chvíľu osvetlí Božia blízkosť, a už sa odráža do očí tých, čo nás posudzujú. Prítomnosť Krista v našom živote je do nás vpečatená tak, ako zákony optiky neomylne nemohli viesť k inému výsledku na tej veži, než je reflex v podobe kríža. Aj keď to nikto tak určite nezamýšľal.
Niekedy chceme odísť od našej podstaty, a ona nás nečakane dobieha. Stačí, že nás zjednotí strach z povodní, paralyzuje hrôza zo zničených ulíc českých miest po veľkej vode, a tak akosi podvedome sa začíname modliť za nich, ale aj za nás, aby nás to obišlo.
Osvetlí nás utrpenie iných ľudí a naše srdcia otvára láska k blížnemu, v ktorom zrazu uzrieme odblesk Kristovej tváre. V matkách s deťmi na ukrajinsko-slovenskej hranici, v tvárach chorých detí, keď si kupujeme žltý narcis alebo podporujeme iné charitné projekty. Zistíme, že naša veľkosť nie je v tom, akým autom sa vozíme, aký veľký bazén máme na záhrade alebo ako vysoko sa vyšvihla naša kariéra a moc.
Naša veľkosť je v tom, či sa v našej tvári vie odraziť svetlo vychádzajúce z jaskyne s odvaleným kameňom. Svetlo Toho, ktorý porazil Zlo, a my by sme ho mali v tom nasledovať. Bolo by skoro až ideálne, aby sme napríklad aj do čela krajiny vyberali ľudí, v ktorých tvárach sa odráža dobrota, a nie nenávisť a arogancia.
Lebo buď je Kristov kríž v krajine s úctou pozdvihnutý a rešpektovaný, alebo bude neúprosne položený na plecia občanov tej krajiny a s námahou vlečený. Toho sa týkajú aj každé slobodné voľby a v horšom prípade diktatúry. Po jednej takej ostala v Berlíne dosť veľká veža, aby sa nezabudlo.
