Zachytil som mnoho rád, ako sa nezaťažovať zbytočným vianočným upratovaním. Podstatou Vianoc nie je to, že máme napečené linecké kolieska a vydrhnuté všetky okná. „Uvoľnite sa a príliš na seba netlačte,“ znejú novodobé adventné koledy.
No upratovanie k Adventu patrí a vôbec sa netýka len prachu pod kobercom.
Keby som si kúpil sošku zlatého Budhu a položil si ju doma na poličku, každý slušný kresťan by povedal, že to nie je najvhodnejšia dekorácia do bytu človeka, ktorý sa hlási ku Kristovi. Všetci by sme sa zhodli, že vianočné upratovanie je vhodnou príležitosťou dať svoje domovy do poriadku. Pretože domov nie je len miesto, kde spíme, varíme, perieme a na gauči surfujeme po sociálnych sieťach. Domov je fyzickým zhmotnením našej duše.
Kristus sa narodil v jaskyni, pretože inde „nebolo pre neho miesto“. Táto veta by mala byť heslom všetkých vianočných upratovačov a kľúčom k správnemu upratovaniu. Sviatky nám prinášajú čas zastavenia. Tento čas je niekedy milosťou a inokedy krutosťou.
V spomalení, keď mobil toľko nezvoní a stretnutí je menej, sa môžeme rozhliadnuť a uvedomiť si, čím sme zaplnili svoje životy. Ak je domov srdcom, potom vianočné upratovanie je jeho spoveďou.
Sošky Budhu, magické kryštály a podobné haraburdy vieme ľahko rozpoznať. Sú to cudzie prvky, ktoré nezapadajú do srdca kresťana. Ale čo ak v našom živote nie je miesto pre iné veci? Oveľa ťažšie je odstrániť túžbu po pozornosti, peniazoch či uznaní. A čo ak najviac priestoru v mojom živote zaberá starostlivosť o chudobných, vzťah k manželke alebo deťom?
Chesterton píše, že modlárstvo nie je len uctievanie falošných bohov, ale aj vytváranie falošných démonov. Modly dnešnej doby sú rafinované a často maskované ako cnosti. A tak môžu ústredné miesta v našich životoch zaujať zápasy o spravodlivosť za krivdu, ktorá na mne bola vykonaná. Svoj čas trávim riešením traumy z detstva, ktorá ma ovláda, alebo som moc nad svojou dušou odovzdal do rúk politikov.
A ak ich vláda padá, padám na kolená aj ja. Moje zúfalstvo je zapríčinené tým, že sa klaniam nie celkom správnym smerom.
Prázdno je však desivé. Aj znalci ľudskej duše radia ľuďom, ktorí majú problém so závislosťou, ľahšiu a efektívnejšiu cestu: jednu závislosť nahradiť inou, tú škodlivejšiu niečím menej škodlivým.
Ak večer potrebuješ vypiť fľašu vína, aby si si vydýchol po ťažkom dni, radšej si choď zabehať. Namiesto stávkovania skús nejaký adrenalínový šport. Ak potrebuješ svoj nepokoj upokojiť tabuľkou čokolády, radšej si zatancuj.
A Kristus, túžiaci sa zrodiť v tvojom dome, ani tu nepochodí. Jozef bude darmo zvoniť – pre hlasitú hudbu ho nebudeš počuť. Prípadne budeš práve bežať svoj dvadsiaty tretí kilometer na pohyblivom páse vo „fitku“ či sa budeš štverať na niektorý zo slovenských končiarov.
A evanjelistovi opäť neostane nič iné, iba napísať: „A nebolo pre neho miesta.“
Prázdno má pritom obrovský význam. Žijeme v dobe, ktorá nás nabáda, aby sme všetko zapĺňali – čas, priestor, myšlienky. Prázdne chvíle vnímame ako plytvanie, prázdne miesta v dome ako nevyužité, prázdny čas ako bolestivý. Nemať plány, nejakú víziu života, sa považuje za jasnú slabosť.
A predsa, práve v prázdne sa otvára priestor pre Boha. Prázdno nie je neúspech, ale príležitosť. Prázdna maštaľ nie je znak zanedbania, ale pozvanie. Ako píše Simone Weilová: „Milosť vypĺňa prázdny priestor, no môže vojsť len tam, kde je prázdno, ktoré by ju prijalo.“
Prázdno si vyžaduje odvahu. Vyžaduje pokoru priznať si, že mnohé veci, ktorými sme zaplnili svoj život, sú iba hlukom. Udržiavať prázdno je dôležitá duchovná prax – je to priestor, do ktorého môžeme pozvať Krista. Len keď odstránime prekážky, môže sa narodiť niečo nové. Len keď vyprázdnime svoje srdce, môže ho naplniť Božia milosť.
„Pre nich nebolo miesta“ – tieto slová evanjelia stále rezonujú. Kristus neprišiel do preplneného hostinca, ale do tichej, vyprázdnenej maštale. Tak ako mohol prísť na svet iba v chudobnej jaskyni, tak prichádza aj do našich sŕdc. Ak chceme milosť, musíme mať miesto. A to znamená nielen fyzické, ale aj duchovné upratovanie.
A tu sme, v predvianočnom čase. Advent, ktorý je časom očakávania, je zároveň časom upratovania. Naša maštaľ je zaplnená – ambíciami, bolesťami, nepokojom. Ale Kristus nepríde tam, kde sa pre neho nenájde miesto. Preto musíme túto maštaľ vyprázdniť. Nielen od prachu na policiach, ale aj od prachu vo svojich dušiach. Keď upraceme svoje domovy a vyčistíme svoje srdcia, prichádza ten najvznešenejší hosť.
A evanjelista bude môcť konečne napísať:
„Spasiteľ sa narodil v domove dovtedy nikým nepoznaného človeka. Teba. Človeka, ktorý na ten Večer ešte nemal plán. V dome, v ktorom bolo pre Neho miesto.“
Upracme si svoju maštaľ. Nie pre seba, ale pre toho, ktorý potrebuje nocľah.
