Mgr. art. Janka Segešová je nenápadná žena, ktorú by ste si možno v bratislavských uliciach ani nevšimli, ak nepoznáte jej príbeh. Založila divadielko Dunajská vlnka a je aj jeho hlavnou herečkou. Práve svojím komorným bábkovým divadielkom chodí tešiť deti do škôl, materských škôlok, knižníc, nemocníc, detských domovov, na rôzne detské oslavy i kultúrne podujatia. Považuje to za svoje poslanie, ku ktorému ju pozval Boh.
Medzi umelcami z oblasti divadla dnes nie je zas až tak veľa tých, ktorí sa otvorene hlásia k Bohu. Známy český herec Radovan Lukavský († 2008), ktorý mal aj na Slovensku svojich obdivovateľov, vo veľkom knižnom rozhovore, ktorý s ním počas života pripravila jeho vnučka, povedal: „O Bohu som nikdy nepochyboval. Pre mňa bola viera samozrejmá, prirodzená, bola tým, čo dávalo môjmu životu poriadok, zmysel, ale i radosť a istotu, že Boh je so mnou. V takomto duchovnom spoločenstve s Bohom som sa nikdy necítil sám.“
A herec si ešte zaspomínal aj takto: „Moja mamička bola pokorná, hlboko veriaca žena. Mňa i moje dve sestričky viedla k Bohu a modlitbe. Keď ma ráno vyprevádzala do školy, hovorila: Teraz bež a pomodli sa cestou za dar osvietenia Ducha Svätého… A bola to práve viera v Božiu pomoc, ktorá ma v ťažkých chvíľach držala a mnohokrát mi pomohla,“ prezradil.
A možno vás prekvapí aj vyznanie nezabudnuteľného slovenského herca Ladislava Chudíka († 2015), ktorý raz v jednom rozhovore priznal: „Moja mama, ktorá bola úprimne oddaná Bohu, naučila ma modliť sa a chodiť do kostola. Preto viac ako všelijakým prísloviam, i keď sú založené na skúsenostiach, verím Bohu.“
Bábkoherečka Janka Segešová tiež patrí k tým umelcom, ktorí sa neostýchajú vyznať: „Vždy, keď prichádzam do priestoru nemocníc, liečební či detských domovov, najprv poprosím Ježiša a Pannu Máriu, aby tam vstúpili so mnou. Tvoriť divadlá – dramaticko-terapeutické hry pre detičky (aj pre tie s mentálnym alebo fyzickým postihnutím) som prijala ako dar od nášho Pána,“ prezrádza Janka s dodatkom, že priateľstvo v srdci k malým aj veľkým sa cez jej dramaticko-terapeutický prístup mení na objatie…
K jej výbave „za divákmi“ patrí kufrík na kolieskach, ktorý berie so sebou na cesty a vozí v ňom svoje „poklady“. Vnímať, ako sa s týmito rozprávkovými postavičkami dokáže zhovárať ako so živými bytosťami, je čosi, čo aj „dospeláka“ chytí za srdce.
Vyštudovala bábkoherectvo na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe a neskôr si doplnila pedagogické minimum pre umelecké školy na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Pre detského diváka začala vystupovať v roku 1989 v Bibiane, kde spolupracovala na sérii divadelných podujatí aj pre postihnuté deti.
Jej hlavnou činnosťou sa stalo vystupovanie spolu s manželmi Strinkovcami v rámci divadielka Dunajka približne od roku 1991 a v divadielku Svetlonos. Hovorí k tomu: „Po vysokej škole som sa začala častejšie stretávať s manželmi Strinkovcami, výtvarníkmi z Vysokej umeleckopriemyselnej školy v Prahe. Spoločne sme tvorili a hrávali divadlá aj na ulici, prijali sme divadelné meno Dunajka.
Od roku 2004 som už s novými kolegami – hercami a muzikantmi začala hrávať nové predstavenia: klasické rozprávky Hansa Christiana Andersena, zdramatizované básne aj piesne, podľa potreby i záujemcov o moju tvorbu.“
Tvrdí, že tvorba a hranie predstavení pre deti je pre ňu ako otvorenie brány nekončiacich priateľstiev, ktoré ju priviedlo až k založeniu vlastného divadla Dunajská vlnka. Spolupracovala pritom už aj s viacerými neziskovými organizáciami, občianskymi združeniami.
Vystúpila aj na ekologicky zameraných festivaloch, kde prezentovala ekologicky ladené rozprávky a formou divadla priniesla osvetový projekt o zdravej výžive Ovečka. Bola aj realizátorkou dramatoterapie s mentálne postihnutými klientmi. Počas pandémie covidu spoznala aktivity spolku Loutky v nemocnici z Čiech, a tak aj na Slovensku vzniklo o. z. Bábky v nemocnici, ktoré uľahčuje v zdravotníckych zariadeniach pobyt malým aj väčším pacientom formou bábkového divadla (dramatoterapie).
Okrem tvorby a realizácie divadelných predstavení pre detského diváka je od roku 1996 pedagogičkou literárno-dramatického odboru v niekoľkých základných umeleckých školách v Bratislave a okolí. Prekvapí nás aj informáciou, že si zahrala ako herečka vedľajšie úlohy vo filmoch režiséra Martina Šulíka Krajinka i Pohreb prezidenta, ale aj vo filme Nedodržaný sľub režiséra Jiřího Chlumského.
Za deťmi s otvoreným srdcom
„Nechávam sa Pánom viesť. Každý jeden nový deň som s radosťou otvorená tejto tvorbe. Moje predstavenia vznikajú podľa možností, ktoré sa objavia. Ak sa dohodnem na vytvorení nového predstavenia, hlavnú dohodnutú tému hľadám v už napísanej literatúre pre deti. Nasleduje moja osobná spolupráca s textom, ktorý ma osloví, a ja si podľa svojho vnútorného prežívania predstavenie vytvorím,“ delí sa o vieru praktizujúca Janka.
V jej repertoári možno nájsť napríklad stále populárne Škaredé káčatko alebo Palculienku od Hansa Christiana Andersena, ďalej Zázračnú Emu od Jána Uličianskeho, Priateľov žabiakov Kvaka a Čľupa od Arnolda Lobela, Ovečku v Afrike (o zdravej výžive a pitnom režime), Červenú čiapočku, ktorá tancovala s vlkmi, autorské predstavenie Šašoloď alebovianočné predstavenie Anjeli – pútnici z neba.
„Nevedela som, že ma milosrdný Pán pripravuje na takú vzácnu cestu – cez priateľskú mimiku, úsmev, gesto, ale hlavne otvorené srdce – divadlom k deťom. Vo všetkých predstaveniach existuje dôležitá línia a tou je pre mňa priamy kontakt s divákom,“ vysvetľuje bábkoherečka.
Podľa nej pri vytváraní dramatických kreatívnych hier pre choré deti treba jednoducho zanechať za dverami „dospeláka v nás“ a priblížiť sa k malým pacientom ako ich najlepší priateľ, ktorý rád pomôže a má detskú dušu.
Aj počas pandémie sa vynašla – keď boli divadlá zatvorené, ona z domu na internetový kanál Youtube nahrala dvanásť dielov divadelného seriálu Priatelia žabiaci Kvak a Čľup. Potom prišlo obdobie, keď začala hrať predstavenia aj pre deti ukrajinských utečencov.
„Ja som len spojka medzi nebom a deťmi. Každý deň som otvorená, vyslaná do sveta pomáhať: či susedovým deťom, deťom na ihrisku, deťom v detských domovoch, v materských školách, základných školách, vlastne tam, kde ma náš Pán posiela. Už odmalička na základnej škole a tiež na základnej umeleckej škole v dramatickom i tanečnom krúžku ma tešilo, že sa môžem ďalej rozdávať. Priateľstvom, otvorenosťou a radosťou i divadlom môžete srdcia liečiť aj upokojiť,“ presviedča.
Boli sme sa pozrieť na jej predstavenie na jednej z cirkevných materských škôl v Bratislave. Keď vytiahla z kufríka svojich divadelných žabiakov, deti sa preniesli do iného sveta a cez interakciu boli motivované premýšľať, hýbať sa, reagovať. Ohmatávať si cez oči duše svet zázrakov na počkanie a objavovať dôležité morálne posolstvá hravou formou.
Súčasná doba ju viac bolí
Nie je to dnes veru ľahký chlebík robiť nekomerčné umenie, ktoré lieči a hladí duše; chodiť s kufríkom na kolieskach a bábkami po krajine za tými, ktorí v dobe huriavku ešte majú zmysel pre takúto formu krásy, očisty i terapie zároveň. Janka však pritom zažíva rôzne príhody. „Idem po chodníku, keďže bývam pod vinohradmi, a hovorím si: Komu dnes urobím radosť? A tam stretnem mamičku s kočiarikom, pozdravím ju, ona sa otočí, tiež pridá pozdrav adresovaný mne – už len to, že som ich vyrušila, niekedy stačí,“ vyznáva sa.
Potvrdí, že chodiť medzi ľudí dnes s divadelnými očami a srdcom je neraz aj bolestné. „Niekedy, keď ide oproti vám 23-ročná žienka a ani sa na vás nepozrie, alebo keď mamina kričí na svoje dieťa, mám pocit, že ma to bolí. Terajšia doba ma viac bolí. Neviem, čo sa deje, ale je to bez lásky. Ale zas na druhej strane, keď som išla do Brna s bábkami do nemocnice a vystúpila som z vlaku, všetci sa smiali, to bolo krásne.“
Spomína, ako raz pri ceste z materskej školy v bratislavskej Dúbravke niesla veľkú škatuľu s Palculienkou a naďabila na ženu, ktorá bola na pieskovisku. „Prihovorila sa mi, že čo nesiem. A keď som jej vysvetlila, že som práve hrala Palculienku, pozvala ma zahrať do lesíka na ich narodeninovú párty. Hrala som už aj na dopravnom ihrisku, sem-tam na lodi, každá jedna bábka má svoje posolstvo,“ delí sa o zážitky.
Netúžila hrať v uzavretom divadelnom súbore. Takto so svojím divadielkom prináša a zanecháva za sebou radosť, z ktorej detské duše dlho žijú. Na otázku, čo robí preto, aby jej nezostarla duša, hovorí: „Modlím sa. Púšťam do seba pokoj.“ A dodá: „Detský svet je radostnejší. Niekedy, keď vojdem do električky, vidím sklonené hlavy, ľudia pozerajú do mobilov. Úplne odchádzajú z tohto veselého, farebného sveta…“
Keď vidím Janku v kostole, viem, že prišla načerpať posilu pre svoje špecifické poslanie, v ktorom je jedinečná, a že Pánovi predloží všetkých, za ktorými sa chystá alebo od ktorých sa s jej putovným kufríkom na kolieskach práve vrátila…
