Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam. Keď už bolo veľa hodín, pristúpili k nemu jeho učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a je už veľa hodín. Rozpusť ich, nech sa rozídu do okolitých osád a dedín kúpiť si niečo na jedenie.“ On im odpovedal: „Vy im dajte jesť!“ Vraveli mu: „Máme ísť nakúpiť za dvesto denárov chleba a dať im jesť?“ Opýtal sa ich: „Koľko máte chlebov? Choďte sa pozrieť!“ Keď to zistili, povedali: „Päť a dve ryby.“
Tu im rozkázal usadiť všetkých po skupinách na zelenú trávu. A posadali si v skupinách po sto a po päťdesiat. Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával svojim učeníkom, aby im ich rozdávali. Aj obe ryby rozdelil všetkým. Všetci jedli a nasýtili sa… (Mk 6,34-44)
Posledné obdobie pontifikátu si od pápežov Jána Pavla II. i od Benedikta XVI. vyžadovalo obrovské vypätie. Hoci obaja hľadali Božiu vôľu, neprišli k rovnakým záverom. Ján Pavol II., známy výrokom „z trónu možno zostúpiť, z kríža nie“, chcel svoju službu konať do posledného výdychu a za cenu krajného utrpenia. Vedel, že jeho aktivity sú už obmedzené na minimum, no zároveň sa presviedčal, že obetované utrpenie sprevádza obdivuhodné Božie požehnanie.
Benedikt XVI. si od svojho veľkého menovca z Nursie zas osvojil spiritualitu správnej miery: „Služba pápeža si vyžaduje aktivity, na ktoré už nemám síl, a to mi ukazuje Božiu vôľu, aby som odstúpil.“
Medzi týmito pólmi sa pohybujeme neustále aj my a pohyboval sa aj sám Ježiš. Keď ho v Kafarnaume vyhľadával veľký zástup, odišiel sa do samoty modliť. Tu spoznal, že Otcovou vôľou je, aby sa pobral hlásať evanjelium aj do iných miest a dedín. V dnešnom prípade zas videl potrebu postarať sa o tisíce prázdnych žalúdkov zázračným spôsobom.
Samotné rozmnoženie chlebov je ukážkou „logiky Božieho veľa cez ľudskú trošku“. Aj pri ľudsky neriešiteľnej situácii nestačí len pasívne čakať na zázrak. Svojimi otázkami a príkazmi Ježiš učeníkov priam dokopáva, aby ich naučil správnemu postupu. Príkazom: „Dajte im vy…“ ich zapája do deja, zveruje im zodpovednosť. Z otázky: „Máme azda nakúpiť…?“ zaznieva typické hľadanie výhovoriek, ako sa to nedá. Ježiš ich učí hľadať, ako sa to dá: „Koľko máte…? Choďte sa pozrieť…!“ Učí ich tak, že až kde sa končia ľudské sily, prejavuje sa Božia moc.
Zdá sa, že i dnes skutočné a naliehavé potreby presahujú naše prirodzené možnosti. Pán nechce, aby sme sa tvárili, že sa nás netýkajú. Každú potrebu máme vnímať ako svoju. Nechce ani, aby sme panikárili. Chce, aby sme sa poobzerali, chytili sa toho, čo je práve reálne možné, a doniesli jemu. „Rozmnoženie“ už zariadi on, nechce však bez nás… Boh si vždy rád poslúži na veľké veci malými prostriedkami. Pasívne čakať na veľký zázrak znamená čakať márne. Celé tajomstvo vtelenia predstavuje „malú cestu“.
Z veľkého zástupu ľudí a ich potrieb doteraz neubudlo, ba je čoraz väčší. Každý sa v niečom topí, trápi, neraz si celkom zbytočne kazí život a potrebuje vysvetlenie, povzbudenie a pomoc. Je to ako neustále naliehavé volanie, zaznievajúce zo všetkých strán. A nielen biskupom a kňazom, ale každému pokrstenému dal Boh do rúk nielen „kľúč poznania“, ale aj „kľúč milosti“. A teraz aj Svätý rok. Čo znamená v mojom prípade „päť chlebov a dve ryby“?
