Rád využívam príležitosť na osobné rozhovory s ateistami alebo agnostikmi, pretože mi pomáhajú pozrieť sa na kresťanstvo inými očami. Veci, ktoré sa pre mňa častým kontaktom stali samozrejmé, musím znova chytiť do rúk viery a vyčistiť aj okuliare rozumu.
V pamäti mi utkvel rozhovor s jedným agnostikom spred viacerých rokov. Medzi argumenty, prečo neprijal kresťanstvo, zaradil aj jeden, ktorý sa mi v tej chvíli zdal celkom sympatický. Znel totiž veľmi pokorne. Nešlo mu do hlavy, ako sa mohol Boh, o ktorom tvrdíme, že je Stvoriteľom vesmíru, narodiť práve na tejto našej zelenej planéte. Veď je to proti všetkej logike, aby sa Mega-Boh, ak nejaký vôbec existuje, zaoberal zrniečkami prachu, teda nami ľuďmi a naším mini-svetom.
A to, čo vyzeralo tak pokorne, sa zrazu stalo zámienkou na odmietnutie Boha. Stačilo len pár krokov a na stole už bola známa projekcia ľudských červov, ktoré sa potrebujú cítiť nesmierne dôležité. Preto si smerom hore naprojektovali Boha projektorom chorej fantázie. A pritom vraj stačí len jedno. Rozbiť ten projektor palicou rozumu a zmieriť sa s tým, že sme len prach.
Falošná pokora. Nikto voči nej nie je imúnny. Ohrozuje tak rôznych „istov“ a „ikov“, ako aj kresťanov. Je to vlastne prezlečená pýcha, ktorá si na seba natiahne odev nehodnosti. Pokojne ju môžeme označiť ako autoimunitné ochorenie nášho bytia. Jeho symptómami sú náreky: „Ja na to nemám! Ja to nezvládnem. Zo mňa nikdy nič nebude!“
To len rumázga moje JA, že nedosiahlo vytýčené ciele. A preto sklamané obrátilo hnev samo na seba. S akým výsledkom? Pán Ježiš to príležitostne demonštroval na jednom mieste, keď dovolil zlým duchom, ktorých predtým vyhnal z posadnutého, vojsť do čriedy svíň. Démoni predstierali pokoru, hrali Ježišovi na city. Nepomohlo. Svine sa potopili. Prečo Ježiš dovolil takú škodu na majetku? Aby zabránil ešte väčšej.
Falošná pokora totiž vedie k sebazničeniu človeka. Pravá pokora, naopak, vedie k životu, lebo ma vedie k Bohu. Pravá pokora je totiž pravdou o Bohu i o mne. Akou pravdou? Že som hriešnik, ktorého objal Boh. Pre ateistov a agnostikov je to nepochopiteľné, Popravde, ani ja tomu nerozumiem. Ale teším sa z toho.
Nevadí mi, že záchrana sveta stojí na hrote ihly. Neprekáža mi, že celý plán záchrany má na svedomí jeden Žid z Nazareta, ktorý sa tam pred 2 000 rokmi nedožil ani päťdesiatky. Keby mi to prekážalo, upieral by som Bohu slobodu konať. No bol by to ešte Boh?
Nám kresťanom nezriedka vyčítajú, že veci len príliš „hrotíme“. Veď my ani nemôžeme ináč, keď stojíme na „Hrote ihly“.
