Rímskokatolícka cirkev si 23. januára pripomína svätého Jána Almužníka, významného patriarchu egyptskej Alexandrie v rokoch 610 – 620. Počas svojho života sa stal známym svojou neobyčajnou láskavosťou a starostlivosťou o chudobných, čo mu prinieslo úctu nielen v gréckej, ale aj v latinskej cirkvi a titul Almužník. Jeho kult zasiahol aj Slovensko, keďže svätcove ostatky sa nachádzajú v našom hlavnom meste.
Ján sa narodil okolo roku 556 v niekdajšom cyperskom kráľovskom meste Amathus do vznešenej rodiny. Jeho otec Epifanio bol guvernérom Cypru. Ján sa v mladosti sa oženil a mal deti, ale po tragickej smrti manželky i detí sa rozhodol zasvätiť život službe Bohu. Ako vdovec rozdal svoj nemalý majetok a venoval sa modlitbe i chudobným natoľko, že povesť o ňom sa rozšírila po celom Východe.
Tá spôsobila, že ho Alexandrijčania ešte ako laika požiadali, aby sa stal ich patriarchom. Aj keď išlo o neobvyklú cestu na patriarchálny stolec, jeho zvolenie cisár Herakleios (610 – 641) potvrdil.
Ján na novom poste vynikol ako reformátor: zreorganizoval cirkevnú správu, zvýšil počet chrámov v meste zo siedmich na sedemdesiat, bojoval proti simónii (kupovaniu cirkevných hodností) a zlepšoval náboženské vzdelanie.
Jánovo účinkovanie bolo poznačené múdrosťou pri riešení citlivých situácií. Keď sa mních Vitalis z Gazy, ktorý slúžil prostitútkam s cieľom ich obrátiť, stal terčom kritiky, Ján ho neodsúdil. Po Vitalisovej smrti sa ukázalo, že mních pracoval na duchovnej spáse padlých žien.
Počas pôsobenia vo svojej metropole sa Ján preslávil aj neustálou službou chudobným; tí boli preňho jeho „pánmi a majstrami“, pretože verne slúžili Bohu pokorou a trpezlivosťou. Dbal na to, aby sa s nimi zaobchádzalo spravodlivo, postavil pre nich a podporoval nemocnice, sirotince i útulky pre chudobné matky.
Mal tiež zvyklosť tieto charitatívne zariadenia pravidelne navštevovať a osobne dohliadať na starostlivosť o chorých a trpiacich. Týmto prístupom si získal obdiv nielen kresťanov, ale aj pohanov, najmä keď osobne zostavil takmer sedemtisícový zoznam ľudí v núdzi bez ohľadu na vierovyznanie, ktorým pravidelne poskytoval podporu. Nemálo finančných prostriedkov venoval aj na vykupovanie otrokov.
Ako patriarcha známy svojou štedrosťou a súcitom podľa legendy trikrát pomohol obchodníkovi, ktorý utrpel stratu pri stroskotaní lode. Po treťom raze obchodník nadobudol veľký zisk a mohol pokračovať v obchodovaní.
Iný príbeh hovorí o človeku, ktorý žiadal almužnu podvodne. Keď to Ján zistil, v hlbokej pokore a dôvere v Božiu prozreteľnosť namiesto udelenia trestu povedal: „Dajte mu, môže to byť sám náš Pán v prestrojení.“
Posledné roky života prežil patriarcha Ján v rodnom meste, kam sa uchýlil pred Peržanmi, ktorí po Jeruzaleme v roku 614 zaútočili aj na Alexandriu. Patrón chudobných a charity zomrel okolo roku 620, pochovali ho v Chráme svätého Tychona (†425), niekdajšieho biskupa v Amathuse.
Jeho relikvie však prešli dlhú cestu. Najprv boli presunuté do Konštantínopolu, potom v roku 1249 sa ich časť dostala do Benátok, kde ich uložili v Kostole San Giovanni in Bragora, postavenom na svätcovu počesť.
Sultán Bajazid II. (1481 – 1512), ktorý už vládol v Konštantínopole, v roku 1483 daroval Jánove relikvie ako diplomatický dar v rámci dohody o päťročnom prímerí uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi. Ten ich umiestnil v Mariánskej kaplnke Budínskeho hradu, ale po bitke pri Moháči (1526) ich kráľovná Mária Habsburská (1516 – 1526) presunula na Prešporský hrad a potom zverila miestnej kapitule.
Vyše 100 rokov boli nedôstojne uložené v sakristii Dómu svätého Martina, až kým na podnet ostrihomského arcibiskupa prímasa kardinála Petra Pázmánya (1616 – 1637) nebolo v roku 1632 vybudované v Dóme mauzóleum na uloženie patriarchových pozostatkov.
O ďalších necelých 100 rokov inicioval ostrihomský arcibiskup prímas Imrich Esterházy (1725 – 1745), pavlín, vytvorenie osobitnej dómskej Kaplnky svätého Jána Almužníka, ktorú vyzdobil dovtedy neznámy rakúsky sochár Georg Rafael Donner (1693 – 1741).
Po jej dokončení uložili relikvie do schránky nad oltárom kaplnky. Ide o jediné celistvé (hoci nie úplné) relikvie svätca v Bratislavskej arcidiecéze – telo svätca ostalo aj po 14 storočiach od jeho smrti dobre zachovalé (koža aj ďalšie mäkké tkanivá).
V Jubilejnom roku 2000 časť relikvií venoval bratislavsko-trnavský arcibiskup metropolita Ján Sokol svätcovmu rodnému Cypru. Na ich prevzatí v patriarchovom rodisku sa zúčastnilo 80 000 nadšených veriacich.
Ako svätca nerozdelenej Cirkvi ho počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov právom môžeme prosiť o dar Kristovej jednoty.
