Elizeus bol starozákonný prorok, žiak a nástupca proroka Eliáša. Pôsobil v Izraelskom kráľovstve v 9. storočí pred Kristom za vlády kráľov Ochoziáša, Jorama, Jehua, Joachaza a Joasa. Jeho pôsobenie je popísané v starozákonných Knihách kráľov, kde sa mu venujú najmä 2. až 14. kapitola Druhej knihy kráľov.
Keď sa prorok Eliáš na vrchu Horeb dozvedel, že Boh vybral Elizea za jeho nástupcu v prorockom úrade, rozhodol sa oznámiť mu Božiu vôľu. Urobil to tak, že prehodil svoj plášť cez plecia Elizea, ktorého našiel ako jedného z oráčov dvanástich záprahov volov.
Elizeus reagoval promptne: zabil voly a pripravil rozlúčkovú hostinu pre svojich rodičov a priateľov. Potom už nasledoval svojho nového učiteľa, s ktorým odišiel do Betelu, potom do Jericha a odtiaľ na východnú stranu Jordánu, ktorého vody sa po dotyku plášťom rozdelili a umožnili im prejsť cez rieku. Elizeus potom uvidel Eliáša, ako ho ohnivý voz odnáša do neba.
Pomocou plášťa, ktorý spadol z Eliáša, Elizeus zázračne prekročil Jordán a tak získal od prorokov v Jerichu uznanie, že duch Eliáša spočinul na Elizeovi (porov. 2 Kr 2,1-15). Získal vďačnosť obyvateľov Jericha za to, že soľou uzdravil jeho neúrodnú pôdu a jeho vody.
Predtým ako sa prorok usadil v Samárii, strávil nejaký čas na hore Karmel (porov. 2 Kr 2,25). Viac ako s ktorýmkoľvek iným starozákonným prorokom sa s Elizeom spájajú zázračné udalosti. Okrem už uvedených medzi ne patria: záchrana chudobnej vdovy rozmnožením oleja (2 Kr 4,1-7), rozmnoženie chleba počas veľkého hladu (2 Kr 4,42-44) či uzdravenie malomocného sýrskeho generála Námana (2Kr 5).
Vzkriesenie mŕtveho syna sunamitskej ženy (2 Kr 4,8-37) patrí do tejto série len v obmedzenom rozsahu, pretože je znovu prebraté neskôr, aby prinútil izraelského kráľa vrátiť zem, ktorá bola ukradnutá chudobným (2 Kr 8,1-6). Tu vidíme príklad kombinácie populárnych a sociálno-kritických prorockých tradícií na historickom podklade.
Vplyv proroka Elizea prispel k ukončeniu desaťročia trvajúcej vlády Omriovej dynastie v Severnom kráľovstve krvavým prevratom. Elizeus využil slabosť Jorama, právoplatného kráľa Izraela. Bol zranený v bitke proti aramejskému kráľovi Hazaelovi a nechal zhromaždenú armádu zotaviť sa. Potom dal Elizeus tajne pomazať Joramovho veliteľa Jehua v Gileáde vzácnym olejom za nového kráľa podľa Samuelovej tradície. Podarilo sa mu teda získať armádu na svoju stranu, aby mohol zvrhnúť Jorama. Zabil ho ako odplatu za krádež pôdy slobodným izraelským farmárom, ktorú spáchal Joramov otec Achab (2 Kr 9,1-27; 1 Kr 21 – Nabotova vinica). Prorok tiež dal usmrtiť kráľovnú matku Jezábel, všetkých príbuzných dynastie Omriovcov a všetkých Baalových kňazov (porov. 2 Kr 9,30–10,28).
Tým sa skončilo tolerovanie Baalovho kultu v Severnom kráľovstve v prospech uctievania Boha Izraela.
