Z kurzu taliančiny si pamätám, ako nám lektor zdôraznil, že keď nám túto vetu povie blízky človek, je to znak narušenia alebo ukončenia vzťahu. Niekedy si až pri učení cudzieho jazyka uvedomíte, čo platí aj vo vašej rodnej reči. Nemusí to byť len prejav darovanej slobody, ak napríklad deti necháte robiť, čo sa im páči.
Ak sa touto optikou pozrieme na osobu Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal jedným z nás, zákonite vyvstane otázka prečo. Prečo dodržiaval náboženské predpisy a zákony, zvykol chodievať v sobotu do synagógy? Nikto mu to neprikazoval. Mohol si predsa robiť, čo sa mu zachce, veď je Bohom.
Odhliadnuc od teologických odpovedí, je tu aj jedna praktická. Ježiš tým všetkým prechádzal preto, aby tomu dal ten najlepší obsah – samého seba. Aby sme ani my nedodržiavali Zákon iba kvôli Zákonu, ale videli jeho životodarný obsah – Ježiša Krista. Ježiš nám tak nádherne ukázal, že sloboda neznamená svojvôľu.
Priznajme si, veľa vecí v oblasti viery robíme možno už zo zvyku, možno sme pri istej pravidelnosti upadli do rutiny: už ani neviem, prečo to vlastne robím. Pre tieto prípady máme evanjelium. Jeho príbehy nás chcú z času na čas prebudiť z duchovnej letargie. Takým pokusom chce byť aj známy Ježišov príbeh o mýtnikovi a farizejovi, v ktorom nás zastaví hneď jeho prvá veta: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa.“
Jednoduchá poznámka v sebe skrýva dôležité otázky: Načo vlastne chodím do chrámu? Načo vlastne taký chrám slúži? Tieto otázky sú ešte aktuálnejšie dnes, keď sme niektorí zistili, že sa to vlastne dá aj bez neho, bez fyzickej prítomnosti na bohoslužbách. Pre mnohých aj pokrstených ľudí je toto iba strata času. Využívajú ho „zmysluplnejšie“: trávia čas s rodinou, oddychujú v prírode či posteli, športujú…
Poznáme teda protiargumenty – taký najznámejší asi: Veď predsa Pán Boh je všade. A ja sa môžem modliť aj doma, v lese, v práci, v škole… Veď Boh je všade – nie je iba v chráme. Ďalším argumentom je, že Boh to nepotrebuje: on nepotrebuje naše spevy, nepotrebuje naše modlitby, nepotrebuje našu oslavu – Boh to nepotrebuje! A k tomu pridajme aj argument „obalovej kultúry“: Nepôjdem do chrámu, lebo tam stretnem samých farizejov. Chodia sa tam iba ukazovať, predvádzať a ohovárať iných. Do takého chrámu ja chodiť veru nebudem!
Zostane vôbec liturgia? Bude ešte v budúcnosti Cirkvi bohoslužba? povzdychne si nejeden teológ. Nie je skutočná bohoslužba v tom, že žijem ako slušný človek, že sa snažím dodržiavať morálne zásady a občas prispejem na charitu? Veď Pán Boh nepotrebuje naše chrámy a bohoslužby! Áno, to je pravda, Pán Boh to nepotrebuje. Ale nie som to ja, kto to potrebuje? Lebo ma okrem iného ohrozuje nebezpečná tendencia: Banalizovať a robiť všedným to sväté a nezvyčajné! Preto potrebujeme bohoslužby, preto potrebujeme chrám.
To kľúčové slovo je bázeň. Potrebujeme získať a udržať si „bázeň pred Pánom“, ktorý je svätý (porov. Sir 1,11-25). Potrebujeme si vybudovať rešpekt pred Bohom, ktorý je láska. Pán Boh nie je len nejaký kamarát, na ktorého sa obrátim, keď sa zachce mne – Boh je aj Ten úplne iný, Ten najsvätejší. A vzťah s týmto Bohom si žiada bázeň, aby som toho večného a milosrdného Boha, od ktorého všetko závisí, nezačal vnímať ako ostatné veci a osoby svojho života – nezačal brať všedne.
Potrebujeme bohoslužbu, potrebujeme chrám a liturgiu, aby sme z očí nestratili veľkosť nášho Boha. Práve túto veľkosť mal pred očami aj mýtnik z evanjelia. Preto z jeho úst vyšla v chráme len jedna veta: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Nemeral sa s farizejom v zbožnosti tak, ako to robil on. Mýtnik sa v chráme postavil pred majestátneho Boha. A Ježiš potvrdil, že si vybral správny obsah, kým jeho kolega farizej stavil na obal, no nepochodil.
Na žité kresťanstvo stačí teda skombinovať len dve veľkosti – veľkosť lásky Boha a veľkosť svojich chýb a pádov. Výsledkom tejto kombinácie bude pokora – pravda o sebe i o Bohu. Tá Pravda, ktorá mi presne napovie, čo mám robiť a čo nie, ak chcem byť naozaj šťastný.
