Peter Seewald je známy predovšetkým ako „pápežov životopisec“, hoci práve po tomto prívlastku pri svojej profesii politického žurnalistu nikdy netúžil. V stredu 10. júla oslávil svoje sedemdesiate narodeniny a pri tejto príležitosti sa hodnotiacim okom obzrel za svojím životom v rozhovore pre Vatican Magazin.
V jeho životnom príbehu hrala viera a vzťah k Cirkvi rôzne úlohy.
V osemnástich rokoch z Cirkvi formálne vystúpil, čo súviselo s jeho politickým smerovaním. „Cirkev a viera neboli zlučiteľné s mojimi ľavicovými názormi. Boh ma už nezaujímal. Veď v skutočnosti ani neexistoval. Vymenil som Sväté písmo za ‚Maovskú bibliu‘. Ráno som už nestával v kostole ako miništrant, ale ako marxista pred bránami fabriky, kde som rozdával letáky a podnikové noviny. Organizoval som protivietnamské demonštrácie…“ spomína Seewald na svoje ľavičiarske obdobie, počas ktorého si aj posedel vo väzení.
Dôvodom mal byť leták s karikatúrou vtedajšieho predsedu bavorskej vlády Franza Josepha Straußa znázorneného ako mladého Hitlera. Strauß podal na Seewalda žalobu a mladý delikvent dostal trest v trvaní štyroch víkendov vo väznici pre mládež vo forme „prísnych dní“, teda o chlebe a vode. Pobyt vo väzení mu uľahčovala kniha Friedricha Engelsa, ktorú si tam tajne prepašoval.
Cestu späť do Cirkvi hodnotí Seewald ako omnoho namáhavejšiu a pomalšiu, keďže na odpovede čakalo veľké množstvo otázok. Očami žurnalistu však postupne spoznával, koľko spoločnosť stráca, keď sa odrezáva od svojich kresťanských koreňov.
Jedného dňa dospel Seewald spolu s manželkou do bodu, keď dali pokrstiť svoje dve deti a ešte pred redakčnou radou začal opäť navštevovať ranné sväté omše. „Mal som veľký rešpekt pred vierou takzvaných jednoduchých ľudí, starých mám, ktoré vedľa mňa sedávali v kostolnej lavici,“ spomína Seewald na svoj pomalý návrat do Cirkvi.
Pri pomalom návrate však bol pre Seewalda jeden moment kľúčový. Ako zástupca ľavicového týždenníka sa zúčastnil na Európskych dňoch v Pasove, o ktorých mal referovať. Pre pošramotenú povesť týždenníka sa jemu a jeho kolegom významné osobnosti vyhýbali. Až na jedného človeka, ktorý prišiel priamo k nemu a podal mu ruku. Bol to pasovský biskup Antonius Hoffmann. Toto gesto prijatia na Seewalda veľmi silno zapôsobilo. Pri spomienke naň sa dodnes spisovateľovi tisnú do očí slzy.
„Náš ocko sa zbláznil,“ opisuje prekvapený výraz svojich detí a manželky, keď v kuchyni nainštaloval kríž s nádobkou na svätenú vodu, ako to poznal so svojich detských čias. Veľmi skoro však zistili, že byť katolíkom má množstvo výhod a neznamená to spiatočníctvo.
Na svoj prvý rozhovor s kardinálom Josephom Ratzingerom si Peter Seewald pamätá aj v sedemdesiatke veľmi dobre, hoci vtedy mal o 32 rokov menej. „Vzal som množstvo strán s pripravenými otázkami a roztrhal som ich na malé kúsky. ‚Zabudni na všetko, čo si o tomto mužovi čítal,‘ povedal môj vnútorný hlas. ‚Urob si vlastný názor. Bez vlastnej perspektívy neexistuje skutočné poznanie,‘“ spomína Seewald na okamihy, v ktorých sa údajný „veľký inkvizítor“ menil na vďačného človeka, ktorý môže len tak rozprávať o svojom živote. Tento rozhovor bol základom pre neskoršiu knihu Soľ zeme, ktorá bola preložená do viac než 30 jazykov a vyšla v niekoľkomiliónovom náklade.
Pri príprave voľného pokračovania s názvom Svetlo sveta sa rozhovory nahrávali už v Castel Gandolfe, letnom sídle novozvoleného pápeža Benedikta XVI. Peter Seewald si spomína, že hoci sa zmenilo miesto, ten srdečný a pokorný človek v novej úlohe pápeža sa nezmenil.
Na otázku, s ktorou osobnosťou s dejín by sa rád porozprával, Seewald odpovedal: „S nebojácnou Teréziou z Avily alebo s Tomášom Morom, najdôležitejším humanistom svojej doby, ktorý bol popravený za svoju vernosť Katolíckej cirkvi. Morus mal povedať: ‚Pane, daruj mi vtip. Ale daruj mi aj milosť, aby som ho vedel pochopiť.‘“
Peter Seewald sa nevyhýba ani vážnym témam. Práve naopak. Za osobné evanjelium vo svojich sedemdesiatich rokoch považuje fakt, že sa má pripraviť na najdôležitejšiu cestu svojho života. A ako správny spisovateľ chystá o tejto príprave knihu: o starnutí, zomieraní a večnom živote. V origináli si ju budeme môcť prečítať už budúci rok.
