Nejednému kňazovi sa už stalo, že ho okolnosti donútili použiť pri bohoslužbe nejakú neplánovanú náhradu. Potom však zvyčajne uplatnil zásadu, že to, čo už raz použil pri bohoslužbe, už viac nepoužije mimo nej. Znova si tu môžeme položiť starú dobrú otázku: Ale prečo? Ak by som to predsa len urobil, išlo by o prejav neúcty? Urazil by sa azda Pán Boh, keby som tou istou lyžičkou, ktorú som výnimočne použil na rozdávanie svätého prijímania v byzantskom obrade, znova použil na miešanie čaju alebo kávy?
Táto otázka pozýva otvoriť dvere teológie bohoslužobných predmetov. Jeme a pijeme z viacerých dôvodov. Zmierňujeme tak hlad a hasíme smäd, hľadáme pôžitok, ale utužujeme tiež spoločenstvo a tiež nám slúži na stretnutie s Bohom pri slávení Eucharistie. Jedna a tá istá činnosť sa líši vo viacerých ohľadoch. Na všetky tieto spôsoby stravovania potrebujeme vhodné predmety a vybavenie. Nie sú to však len nástroje, ktoré musíme použiť, ale sú to tiež nástroje, ktoré niečo vyjadrujú.
Platí to aj pre oblasť bohoslužby. Tieto predmety niečo vyjadrujú, niečo nám hovoria. V týchto predmetoch sa vyjadruje skrytá skutočnosť a prítomnosť Boha a umožňuje tak človekovi, aby sa tejto skutočnosti prítomného Boha priblížil aj svojimi zmyslami. Spomeňme si pritom na úvahy Romana Guardiniho. Pre tohto veľkého teológa 20 storočia je každý predmet, ktorý vezmeme do ruky, predĺžením a zvýraznením našej osobnosti: Smer a držanie údov sa spájajú s použitým predmetom. Forma a pohyb danej končatiny sú takto umocnené, posilnené.
Gesto ruky, ktorá niečo ponúka, bude umocnené tak, že do ruky vložíme misku. Sila úderu bude väčšia, keď vezmeme do ruky kladivo. Jasne to vnímame aj na použití hudobného nástroja. O klaviristovi napríklad povieme, že to on zahral nádherný koncert, hoci tie tóny hudby sme počuli len preto, že plstené kladivká klavírneho krídla správnym spôsobom a v správnom čase udreli na správne struny. Klavír sa stal výrazom a predĺžením jeho JA.
Čo človek vezme do ruky, to mu slúži ako symbol jeho samého. Platí to aj o typických náradiach remeselníkov. Poznáme vyobrazenia na domoch stredovekých miest, keď umelecké cechové značky mali okoloidúcim povedať, aké povolanie vykonáva obyvateľ toho ktorého domu. Odovzdať niekomu nástroj, ktorým bude vykonávať svoje remeslo, znamenalo aj uznanie a potvrdenie nadobudnutej zručnosti.
Platilo to dokonca aj o kňazskej vysviacke. Pôvodný, ale veľmi jednoduchý základný obrad vkladania rúk a konsekračnej modlitby sa v stredoveku rozšíril o slávnostné obliekanie kňazského rúcha, o pomazanie rúk, ale predovšetkým o odovzdávanie inštrumentov potrebných na vykonávanie kňazskej služby: chleba na paténe a vína v kalichu.
Podobne sa pri vysviacke diakonovi odovzdala kniha evanjelií, poddiakonovi kniha s čítaniami. Toto odovzdanie „pracovných nástrojov“ („traditio instrumentorum“) sa čoskoro považovalo za také nevyhnutné, že Ferrarsko-florentský koncil v rokoch 1438 – 1439 ho v rozpore so staršou tradíciou považoval za rozhodujúci prvok svätenia. Zmenil to až pápež Pius XII. v minulom storočí, keď tento obrad odovzdania predmetov označil za vysvetľujúci.
Z týchto úvah vyplýva, že materiálne predmety, ktorý používame pri bohoslužbách, nie sú len niečím čisto účelovým. Nepoužívame ich iba preto, aby splnili svoj účel. Zároveň tieto predmety majú zobrazovaciu funkciu. Zobrazujú človeka v jeho vzťahu so živým Bohom. Týmto vzťahom je však súčasne poznačený aj daný predmet. Aj on je v liturgii „preniknutý“ nestvorenou Božou milosťou, teda Bohom samotným. Tento kontakt s Božou milosťou tento predmet premieňa tiež. Stavia ho do nového svetla – do svetla konečnej premeny tohto sveta na konci vekov. Tento predmet tak dostáva novú kvalitu, ktorá ho odlišuje od ostatných predmetov.
Je potrebné zdôrazniť, že tento eschatologický nádych nesúvisí s umeleckou hodnotou predmetu, ale vychádza zo samotného kontaktu s Bohom.
Z technicky studeného svetla neónov sa stáva teplé svetlo sviečok; znečistený vzduch je naplnený príjemnou vôňou posvätného kadidla, ktoré sa odlišuje od iných pachov a vôní; z čisto účelovej nádoby na utíšenie telesného smädu je vzácna čaša či kalich. Čo nám ukazujú tieto materiálne veci, ktoré sú vtiahnuté do liturgického slávenia? Že celé stvorenie môže byť „sviatosťou“ Božej blízkosti a lásky. Od Boha dostávajú naspäť svoju kvalitu ako dobré stvorenie, ako znak Božej láskyplnej blízkosti. Takto sa profánne veci stávajú posvätnými.
Pri týchto úvahách je potrebné pripomenúť, čo vlastne znamená slovo profánny. Význam tohto slova je odlišný a vyjadruje tak odlišnosť stvorenia a Stvoriteľa. Keď niečo nazývame profánnym, nechceme ho tým dať do ostrého protikladu so sakrálnym. To by mohlo vyvolať mylný dojem, že niečo profánne nie je dosť dobré pre komunikáciu s Bohom. Celé stvorenie, celý svet vôbec je profánny.
Toto slovo okrem významu odlišnosti v sebe obsahuje ešte niečo podstatné. Profánny znamená aj trvalo odkázaný, nasmerovaný na Boha. Lenže do toho celého vstupuje staré známe ALE. Ale pretože je človek hriešny, aj profánnosť dostala inú kvalitu. Hriech totiž znamená tendenciu povedať a hovoriť Bohu NIE. Hriech je odmietnutie životodarného vzťahu s Bohom. Je to v podstate túžba človeka hľadať zmysel a cieľ svojho života v sebe samom alebo vo veciach.
A pre tento stav získava aj profánnosť sveta novú kvalitu, dostáva negatívny náboj. Človek v hriechu strháva do rovnakého stavu aj svet okolo seba. Mení sa smer. Stvorenie je vytrhnuté zo svojho pôvodného nasmerovania na Boha. Lenže toto vytrhnutie má svoje neblahé, tragické následky – dnes ich vidíme v zničenom prostredí okolo nás. Prečo? Lebo v centre nášho myslenia už nestojí Boh ani ďalšie generácie potomkov, ale zameranosť na seba. Ukazuje sa, že ekológia nie je len etická, ale skôr náboženská oblasť.
Úloha človeka nie je teda len chrániť a neničiť prírodu. Vo svojej podstate je našou úlohou resakralizácia. Je potrebné zaradiť spiatočku a vyjsť zo slepej uličky. Je potrebné znovu začleniť svet do vzťahu s Bohom, čím získame nový pohľad. Tento nový pohľad by sme mohli označiť slovíčkom ikonografický. Skrze veci tohto sveta môžeme vidieť a kontemplovať Božiu prítomnosť a dobrotu. Veď čo iné má na mysli žalmista, keď spieva: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk“? Je jasné, že úplná resakralizácia je cieľ, ktorý dosiahneme až na konci vekov, keď bude Boh „všetko vo všetkom“.
Použijúc obraz zo záveru Knihy proroka Zachariáša môžeme povedať, že až potom budú kuchynské hrnce rovnako posvätné ako chrámové nádoby. No kým sa tak stane, dovtedy zostáva rozdiel medzi sakrálnym a profánnym zachovaný , ba môžeme pokojne povedať, že pre ďalšie prežitie bohoslužby veľmi potrebný.
