Ľudia si od nepamäti spájajú osobitné miesta a časy s Bohom, ktorý je všadeprítomný a nadčasový. Putovali na sväté miesta, často počas svätých období. Pokiaľ si bol človek vedomý, že ide o ľudské skúsenosti s Bohom, ktoré si spájame s konkrétnym miestom a konkrétnym časom, prospieva to duchovnému rastu.
Nebezpečným sa to stáva vtedy, keď si myslíme, že Boh býva len na určitom mieste alebo sa dáva poznať len v určitých časoch. V extrémnych prípadoch to môže zájsť až tak ďaleko, že si predstavíme Boha bývajúceho v chráme, kde ho navštevujeme podľa potreby. Nezriedka sa tento postoj miesi s túžbou získať moc nad Bohom a jeho požehnaním, ak ho takpovediac zavrieme do chrámu, kde sa oňho „staráme“ vymyslenými rituálmi. Správny kult znamená spokojného Boha a ten znamená spokojného človeka.
Starozákonný človek nebol proti týmto predstavám imúnny. Zámer kráľa Dávida postaviť Bohu chrám však Najvyšší prostredníctvom proroka Nátana odmietol (porov 2 Sam 7,5). Kráľ Šalamún, ktorý zámer svojho otca napokon uskutočnil, vyjadril svoj postoj k Chrámu v hlbokej modlitbe: „Či naozaj bude Boh bývať na zemi? Veď nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil! (…) Aby tvoje oči v noci i vo dne boli otvorené nad týmto domom, nad miestom, o ktorom si povedal: ‚Tam bude moje meno!‘ Aby si vypočul modlitbu, ktorú sa bude tvoj sluha modliť na tomto mieste.“ (1 Kr 8,27.29) V Chráme teda človek vzýva meno Boha, môže zažiť jeho osobitnú blízkosť, Boh v ňom však nie je uzavretý pre prípad potreby človeka.
Proroci musia z času na čas upozorniť vyvolený národ, keď na to zabudne. Istotu, že máme Chrám ako znak Božej prítomnosti medzi sebou a môžeme si robiť, čo chceme, označujú ako falošnú (porov. Jer 7,10; Am 5,21-23).
S Kristom však prichádza živá Božia prítomnosť. Jeruzalemský chrám už nie je potrebný. Boh prišiel v tvári Ježiša Krista a jeho nasledovníci budujú tento Chrám ako živé kamene. Centrom, živým Chrámom je Ježiš Kristus. Aj preto sa pomenovanie budovy odvodilo od spoločenstva kresťanov, ktoré sa v tej budove schádzalo na bohoslužbu. Práve tomuto účelu bola prispôsobená aj jeho architektúra a vybavenie.
Vzorom pre interiérový dizajn prvých kresťanských chrámov bola synagóga, ktorá bola viac než len domom výučby. Zároveň bola aj miestom rituálnej oslavy, ktorá vyjadrovala osobitnú prítomnosť Boha medzi jeho ľudom.
Synagóga mala tri ohniská, okolo ktorých sa sústreďoval liturgický život. „Mojžišova katedra“, slávnostná stolička umiestnená v strede synagógy, naznačovala kontinuitu učenia od Mojžiša až po súčasnosť. Tá bola nasmerovaná na druhé ohnisko – Archu zmluvy. Pred babylonským zajatím stála v Jeruzalemskom chráme a jej kryt s obrazom dvoch cherubov bol považovaný za trón neviditeľne prítomného Boha.
Po vybudovaní druhého Chrámu nebola Archa zmluvy nahradená, Svätyňa svätých zostala prázdna, ale bola stále považovaná za miesto Jahveho osobitnej prítomnosti. Archa v synagógach zostala ako pripomienka pôvodnej Archy zmluvy. Jej vrchnák sa rok čo rok pokropil krvou na znak zmierenia medzi Bohom a jeho ľudom. Spojivom s jedinou, no stratenou Archou boli zvitky Tóry, ktoré sú v nej uložené na znak Božej prítomnosti.
Tak ako vo Svätyni svätých, aj v každej synagóge bola archa chránená závojom, pred ktorým horel sedemramenný svietnik – menora. Modlitby spoločenstva nad archou smerovali vždy k Jeruzalemu.
Tretím ohniskom bola bema, vyvýšené miesto na čítanie Písma. Komunita sa zhromažďovala okolo rabína a jeho učenia. Ale Archa, z ktorej sa vybrali zvitky Zákona a Prorokov, zostala ústredným znakom Božej prítomnosti pre všetkých.
Rané sýrske chrámy predstavujú pokresťančenú formu židovskej synagógy, čítania sa stále konajú na beme a Mojžišova stolica sa stala biskupskou stolicou. Kostoly však už nie sú orientované smerom na Jeruzalem, ale smerom na východ, odkiaľ kresťania očakávajú Krista ako „Východ z výsosti“. Oltár stojí v apside východnej steny; Archa zmluvy v synagóge sa stala trónom pre evanjeliá.
Po roku 313, keď sa kresťanstvo stalo z prenasledovaného náboženstva náboženstvom podporovaným štátom, kresťania si pre príliv nových členov osvojili výstavbu jedno- až viacloďových bazilík – zasadacích siení, ktoré v mestách pôvodne slúžili na súdne pojednávania a zhromaždenia rôzneho druhu a ako kráľovské sály.
Tvar tejto baziliky bol veľmi jednoduchý: budova so štvorcovým pôdorysom, ktorá mala pojať čo najviac návštevníkov, mala na jednej zo svojich úzkych strán polkruhovú vypuklinu („apsidu“), v strede ktorej bol trón pre panovníka alebo jeho miestneho zástupcu. Na oboch stranách tohto trónu boli miesta pre úradníkov a ďalších nositeľov štátnej moci, „synthronos“. Tento priestor pre nositeľov štátnej moci bol od priestoru ľudu oddelený schodmi a nízkym plotom („cancelli“) najmä v bazilikách, ktoré slúžili na súdne procesy.
Po tom, čo kresťania prevzali tieto baziliky, bolo potrebných už len niekoľko úprav, aby sa v nich mohla sláviť Eucharistia: oltárny stôl a miesto na ohlasovanie Božieho slova, ambón, mierne vyvýšené miesto kvôli počuteľnosti. K bazilike pribudla aj priečna loď, takže pôdorys získal podobu kríža.
Vládcov trón sa stal biskupským stolcom (katedra), synthronos úradníkov sa stal miestom pre kňazov. Odtiaľ sa viedla bohoslužba slova. Pri výstavbe nových kostolov sa držali základného vzoru baziliky, no postupne ich orientovali apsidou smerom na východ. Pri modlitbe v kostoloch orientovaných na západ sa zvyklo celé spoločenstvo spolu s biskupom a kňazmi a otáčať na východ, teda ku vchodu. Vtedy sa klérus pozeral na chrbty veriacich, kým v chrámoch s východnou orientáciou sa veriaci pozerali na chrbty kléru. Podstatnejšia je však uvedená orientácia na Krista ako Východ z výsosti.
Už samotný dizajn kostola hovorí teda o tom, čo sa v ňom odohráva, pričom odráža aj akcenty danej bohoslužby, ktorá sa tam slávi. Napríklad v reformovanom zbore má ústredné miesto v bohoslužbe kázeň, čo sa odráža na polohe i tvare kazateľnice. V niektorých luteránskych kostoloch sa nachádza takzvaný „kazateľnicový oltár“, v ktorom je kazateľnica umiestnená nad oltárom, čo hovorí o sviatostnej službe, ale už samotnou polohou dáva prednosť kázni a Božiemu slovu.
V období po Tridentskom koncile zas katolícke kostoly svojím priestorovým dizajnom odrážali protireformáciu. V barokovom období mala honosná architektúra poukázať na skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii, a preto pozornosť bola sústredená k hlavnému oltáru so svätostánkom uprostred.
Podobne odrážajú chápanie liturgie aj smernice pre bohoslužobný priestor po liturgickej reforme Druhého vatikánskeho koncilu. Tie počítajú s tromi „funkčnými miestami“, ktoré ako hlavný znak spája aktívna účasť veriacich: z miesta pre kňaza vedie presbyter liturgické zhromaždenie, z ambony ľud počuje Božie slovo a oltár má byť upravený tak, aby sa každý mohol zúčastniť na tom, čo sa tam deje.
Keď západný kresťan prvýkrát vstúpi do byzantského chrámu, pocit takejto aktívnej účasti veriacich mať nemusí, najmä ak sa neslávi žiadna bohoslužba. Nevidí oltár, ale prvé, čo mu udrie do očí, je veľká stena z ikon (ikonostas), za ktorou je ukrytý oltár. V tejto stene sú troje dverí; dvojkrídlové stredné dvere („kráľovské dvere“), za ktorými sa nachádza oltár, a ďalšie dvoje dverí naľavo a napravo od nich, ktoré sa vzhľadom na východnú orientáciu stavby chrámu nazývajú aj „severné“ a „južné“ dvere.
Ak nie je liturgia, tieto dvere sú zatvorené. Za kráľovskými dverami je zvyčajne aj záves, ktorý pripomína ten vo Svätyni svätých Jeruzalemského chrámu, ktorý sa roztrhol na dve časti pri Ježišovej smrti na kríži. Jeho účelom je zdôrazniť nepochopiteľné tajomstvo Božej prítomnosti, na ktorej môžeme mať účasť vierou. Toto pozvanie zaznieva aj názorne, keď sa tento záves odťahuje na začiatku slávenia Eucharistie.
Práve vtedy chrám plní svoj účel, keď sa v ňom spoločenstvo pravých ctiteľov klania „Otcovi v Duchu a pravde“ (Jn 4,23).
