Pomocný bratislavský biskup a apoštolský vizitátor pre gréckokatolíkov zo Slovenska v západnej Európe vladyka Milan Lach SJ hovorí o svojom biskupskom hesle „Slúžiť“, o sile rodinného prostredia pre formáciu kňazského povolania, o skautingu ako škole služby, o skúsenosti z USA aj o tom, prečo sú sociálne siete „šiestym svetadielom“.
Vladyka Milan, ako sa máte a vlastne aký ste mali víkend?
Mám sa nezaslúžene dobre, lebo všetko, čím sme a čo máme, je dar od Pána Boha. Keď vidím, s akými ťažkosťami zápasia mnohí ľudia okolo nás, uvedomujem si, že moje vlastné problémy sú v porovnaní s ich bolesťami naozaj maličké. A to ma vedie k vďačnosti.
Zároveň musím povedať, že tento víkend bol pre mňa veľmi bohatý a silný. Jednak duchovne, jednak ľudsky. Mali sme skutočne požehnané chvíle v Cirkvi, pretože do nášho biskupského zboru pribudol nový spolubrat – biskup vojenského ordinariátu Mons. Pavol Šajgalík OFMCap. Je to veľká radosť pre slovenskú Katolícku cirkev.
Biskup Pavol má bohaté skúsenosti ešte z čias komunizmu, keď tajne pracoval s mládežou v spoločenstvách – vtedy takzvaných stretkách. Mnohí možno ani netušia, že práve on je zakladateľom časopisu Rebrík, ktorý formoval celé generácie detí. Je vysoký, 1,93 m, preto dostal svoju prezývku „Rebrík“. (Úsmev.)
Okrem toho tajne študoval teológiu, vstúpil do kapucínskeho rádu, pôsobil ako kapucín na Slovensku a neskôr aj medzi policajtmi ako kaplán. Posledných šesť rokov strávil v zahraničí, preto pozná aj realitu západnej Európy – a to je pre nás veľké plus. Vidí, čomu by sme sa mali vyhnúť a kde máme byť ostražití, aby sme nepreberali západné chyby, ale inšpirovali sa tým dobrým, čo tam zažil.
Určite Vás spomínaný víkend preniesol aj k Vašej biskupskej vysviacke, k momentom, keď ste zistili, že aj z kňaza Milana sa stane biskup. Ako to pozvanie prebiehalo?
Keď prišla táto správa, nebolo v tom žiadne plánovanie ani ambícia. Ja som nikdy nemal kariérne predstavy o tom, že by som sa mal stať biskupom. Chcel som byť jezuitom, kňazom a slúžiť našej Cirkvi – to bolo všetko.
Keď mi zavolali z nunciatúry, už som tušil, že sa niečo deje. Nuncius nevolá každý týždeň, takže človek hneď zbystrie. (Úsmev.) Nasledovalo osobné stretnutie, rozhovory, modlitba a hľadanie pokoja v srdci. Nejde to automaticky – biskupská služba nie je funkcia, o ktorú sa žiada, a už vôbec nie niečo, na čo pripravujú školy. Nik z nás neštudoval „za biskupa“. Preto s tým prichádza aj neistota a otázka: ‚Pane, naozaj toto chceš odo mňa?‘
Zároveň však platí, že Cirkev dáva kandidátovi slobodu. Človek môže povedať áno aj nie. Ale keď som videl, že je tu vôľa Cirkvi a Svätého Otca, prijal som to ako službu; ale nebolo to ľahké rozhodnutie pre mňa osobne.
Vaše biskupské heslo je výnimočne krátke a značne vystihuje posledné riadky vašej predchádzajúcej odpovede. Je to jedno slovo: Servire – Slúžiť. Prečo?
Moje biskupské heslo je „Slúžiť“ – po latinsky servire. Keď sa ma pýtali, aké heslo si vyberiem, neuvažoval som nad tým dlho. Položil som si jednoduchú otázku: čo má byť najvýraznejšou črtou mojej služby biskupa voči ľuďom, ku ktorým som poslaný? A odpoveďou bolo práve toto slovo. Kňaz a biskup sú tu pre iných – to je podstata.
Slúžiť však neznamená byť neustále dostupný bez prestávky. Aby sme dokázali slúžiť dlhodobo, potrebujeme mať aj čas na modlitbu, na odpočinok či obyčajný ľudský pohyb. My neprestávame byť ľuďmi. Ak máme slúžiť dobre a verne, musíme sa starať aj o svoju dušu a telo.
Toto heslo mám v srdci už dlho, aj vďaka skautingu. Najstarší skauti dievčatá a chlapci od 16 do 21 rokov majú práve motto: Servire – Slúžiť. Je to duch služby, ktorý ma formoval a ktorý chcem žiť aj ako biskup: byť tu pre druhých.
Ako sa zrodilo Vaše povolanie?
V rodine. Videl som otca, ako nezištne pracuje pre chrám, a učil som sa modliť už ako chlapec – dokonca najprv po cirkevnoslovansky. Silný bol aj príklad kňazov u nás v Ľubici – staručkého otca Andreja Zimu i mladého vladyku Jána Babjaka. Aj v rodine som vnímal duchovné povolania. Mamina sesternica je sestra baziliánka Naukrácia a jej bratranec je otec Ján Zavacký z Ľubice. Povolanie rastie z týchto svedectiev.
Spomínate skauting. Ako ste sa dostali ku skautingu Vy? A môže sa k nemu pridať aj dospelý človek, alebo je to len svet detí a mladých?
Moja cesta ku skautingu sa začala ešte v roku 2003, keď ma vladyka Cyril Vasiľ zavolal do Talianska. Nevedel som poriadne po taliansky, ale povedal mi: „Poď, pomôžeš mi trochu s talianskymi skautmi ako kňaz, budeme spať v stane.“ Tak som išiel. Jednak som chcel slúžiť a jednak som mal aj túžbu naučiť sa lepšie jazyk. A najlepší spôsob, ako sa naučiť jazyk a kultúru, je vstúpiť priamo do prostredia tých ľudí. Tam som začal a odvtedy, teda už dvadsaťdva rokov, som viac či menej aktívne pri skautoch. Aj dnes sa snažím byť nablízku mladým, i keď ako biskup už prirodzene menej intenzívne.“
A čo sa týka druhej otázky – áno, skautom sa môžete stať kedykoľvek. Nie je tam žiadny vekový limit. V mladšom veku sa deti formujú cez hru, ale dospelí skauti sú veľmi potrební najmä ako vedúci. To je však dobrovoľnícka služba, nie práca za výplatu. A práve toto je najväčší problém všetkých skautských organizácií – chýbajú vedúci. Na Slovensku by sme potrebovali viac dobrovoľníkov, ktorí sú ochotní dať svoj čas pre deti a mládež. Verím, že práve toto potrebujeme u nás rozvíjať.
Ak má niekto chuť, pokojne sa môže ozvať. Na stránke www.fse.sk sú kontakty – či už na naše zbory v Prešove a Košiciach na východe, alebo v Trnave a Bratislave na západe. Dospelí skauti sú veľmi vítaní.
Ako ste prežívali svoje začiatky v biskupskej službe a čo napokon viedlo k Vášmu odchodu do Spojených štátov?
Na mojej biskupskej vysviacke v roku 2013 som vnímal dva silné pocity naraz. Na jednej strane nadšenie a radosť z niečoho nového, na druhej strane neistotu. Lebo človek sa na biskupa, ako som už spomínal, nikde neučí – neexistuje žiadna škola, kde by vás pripravovali na túto službu. Pomocný biskup je navyše vždy k dispozícii podľa pokynov svojho arcibiskupa, takže bolo potrebné zladiť moje predstavy s jeho víziou. Mal som úlohy aj v rámci Konferencie biskupov Slovenska, ale nenudil som sa – v Prešove bolo naozaj dosť práce.
Neskôr prišla ďalšia výzva – Spojené štáty. Nebola to moja iniciatíva. Oslovili ma z Vatikánu, či by som nechcel ísť pomôcť našej Cirkvi tam. A ja som povedal – keď treba, idem. Možno to bolo aj naivné, úprimne povedané, ale bolo to z tej istej túžby slúžiť. Prišla nominácia za apoštolského administrátora do eparchie Parma a ja som ju prijal.
Prvý rok v Amerike bol veľmi náročný – okrem svojho generálneho vikára otca Marka Višňovského nepoznal som tam nikoho; jazyk bol iný, kultúra iná. Myslel som si, že viem po anglicky, ale realita ma rýchlo prekvapila. Bolo to obdobie veľkej pokory, dôvery v Boha a učenia sa. A hlavne som pochopil, že Cirkev nestojí na počtoch. Niekedy nás bolo na odpuste sto, inokedy na rannej liturgii šesť ľudí – aj s kňazmi. Ale Pán Ježiš predsa povedal: „Kde sú dvaja alebo traja, tam som ja.“ Toto bola pre mňa jedna z najväčších amerických lekcií.
Po službe v Amerike ste sa zrazu ocitli opäť na Slovensku – v Bratislave. Ako prišiel tento návrat a aké to bolo vrátiť sa späť medzi slovenských veriacich?
O návrat som sa neuchádzal. Úprimne som si už myslel, že v Amerike zostanem natrvalo, a stotožnil som sa s tým. No prišla nová potreba, nové pozvanie zo strany Cirkvi – tak ako kedysi smerom do USA, teraz smerom späť do Európy. V takých chvíľach musí človek znovu rozlišovať, ale aj ukázať poslušnosť. Jedno je o poslušnosti kázať, iné ju reálne žiť. Preto som prijal rozhodnutie Svätého Otca v pokoji, aj keď to pre mnohých v Amerike nebolo ľahké pochopiť.
Nemôžeme žiť dva svety naraz. Preto som tú americkú kapitolu uzavrel s vďačnosťou za všetko dobré, čo sa tam podarilo; bez ťažkých pocitov, bez vedľajších záujmov. A keď som sa vrátil na Slovensko, prišlo vyslanie do Bratislavy ako pomocného biskupa. Toto prostredie pre mňa nebolo cudzie, pretože som tu už predtým žil ako seminarista aj ako prodekan na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity. Poznal som miestnu farnosť aj mnohých ľudí – a oni poznali mňa.
Vďaka tomu bol návrat prirodzenejší. Bolo pekné zažiť, že sa ozývajú staré kontakty a vzťahy. Tak som sa mohol rýchlejšie znova vložiť do služby tam, kde to Cirkev potrebovala.
Jednou z Vašich najnovších úloh je služba apoštolského vizitátora pre gréckokatolíkov zo Slovenska v západnej Európe. Čo táto misia znamená a s čím sa ako vizitátor najviac stretávate?
Je to predovšetkým služba. Svätá stolica ma poverila, aby som sa staral o dobro našich gréckokatolíkov, ktorí odišli do západnej Európy – za prácou, štúdiom či novým životom – a zostali tam natrvalo. Úlohou vizitátora je byť im nablízku, navštevovať komunity, hľadať možnosti vytvárania štruktúr a zároveň koordinovať službu s tamojšími biskupmi. Nemám vlastné jurisdikčné právomoci, tie má miestny rímskokatolícky biskup alebo naši eparchiálni biskupi na Slovensku. Ja sa snažím prepájať, povzbudzovať, mapovať situáciu a prinášať spätnú väzbu do Ríma.
Ide asi o dvadsať krajín v západnej Európe, momentálne predovšetkým o Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko a Veľkú Britániu. Som s nimi v kontakte, slávim liturgie, navštevujem farnosti, hľadám kňazov a pravidelne podávam správu Dikastériu pre východné cirkvi – koľko je veriacich, ako sa stretávajú, aké majú potreby, čo im chýba a ako im môžeme pomôcť. Pred týždňom som bol v Mníchove, najbližšie idem do Zürichu a budeme tam slúžiť liturgiu – práve preto, aby ľudia cítili, že Cirkev na nich nezabudla.
Ak by som mal pomenovať najväčšiu výzvu, je to nedostatok kňazov. Odhadujem, že len v Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku a Veľkej Británii žije okolo pätnásťtisíc našich veriacich. Ideálne by ich pastoračne malo pokrývať aspoň pätnásť kňazov, ale dnes máme len jedného na plný úväzok, jedného na čiastočný a jeden je v príprave. Preto veľmi prosím o modlitby – aby naši kňazi mali odvahu ísť, učiť sa jazyky a spolu so svojimi rodinami prijať misiu, ktorá vôbec nie je ľahká. Je to dlhý proces, ale verím, že krok za krokom prinesie ovocie.
Čo vnímate na srdci ako posolstvo na záver v kontexte povedaného i v spojitosti s online priestorom, v ktorom sa nachádzame a v ktorom sa nachádza aj obrovské množstvo našich ľudí?
Hľadajme stratenú ovečku – aj v digitálnom svete. Prosím Pána, aby nám všetkým dal srdce služby, aby sme aj cez moderné prostriedky, ako sú sociálne siete, dokázali hľadať tých, ktorí sa vzdialili a sú stratení. Toto je naša úloha – nielen starať sa o deväťdesiatdeväť, ktoré zostali, ale vydať sa za tou jednou, ktorá potrebuje pomoc.
K dispozícii je aj podcastová verzia rozhovoru.
