Sanctus – „Svätý, svätý, svätý, Pán, Boh zástupov“ – nie je len pekná liturgická vsuvka. Je to srdce Eucharistie, súčasť veľkej Eucharistickej modlitby, ktorá patrí celému Božiemu ľudu (porov. AEM 55b). Má svoj pôvod vo videní proroka Izaiáša (Iz 6,3), ktorý počul anjelov volať: „Svätý, svätý, svätý Pán zástupov.“
Už v 2. storočí sa tento spev stal súčasťou židovského ranného modlitbového rituálu a koncom 4. storočia prenikol aj do východných liturgií. Do rímskej liturgie sa dostal až začiatkom 5. storočia.
Pán zástupov
Titul Dominus Deus Sabaoth (Pán Boh mocností a síl) sa väčšinou neprekladá doslova, pretože v sebe nesie hlboké tajomstvo. Niektorí teológovia v tom vidia odkaz na zosadených pohanských bohov či démonov, iní na mocné nebeské bytosti či súhvezdia. V každom prípade ide o vyznanie viery v absolútnu Božiu moc, ktorá presahuje všetky stvorené sily, ktorým sa ľudia kedysi klaňali.
Benedictus
Benedictus („Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“), druhá časť spevu Sanctus, má čisto kresťanský pôvod. Vyjadruje radosť z toho, že Božia sláva, ktorá napĺňa nebo i zem, sa naplno zjavila v Kristovi – v tom, ktorý prišiel ako živá Božia prítomnosť. Keď Cirkev dnes spieva tieto slová, sprítomňuje Ježišov vstup do Jeruzalema (Mt 21,9) a vyznáva: On prichádza aj teraz – v Eucharistii.
Zaujímavosťou je, že v minulosti sa Benedictus spieval až po premenení, keď sa kňaz modlil ticho ďalej. Dnes sa však Sanctus a Benedictus opäť spájajú do jedného celku ako spoločný spev Božieho ľudu.
Hosanna – nie prosba, ale chvála
Slovo Hosanna pochádza z aramejčiny a znamená Pomôž nám! Pri Ježišovom vstupe do Jeruzalema však ľudia toto slovo používali nie ako prosbu o záchranu, ale ako výkrik úcty a radosti. Ani Kyrie eleison (Pane, zmiluj sa), ako sme už uviedli, nie je žalospev, ale chválospev a volanie viery, že Boh má moc nás zachrániť.
Postsanctus – keď sa chvála mení na vďakyvzdanie
Hneď po speve Sanctus nasleduje tzv. Postsanctus – prechod do samotného jadra Eucharistickej modlitby. Slová: „Naozaj si svätý, Pane, ty prameň všetkej svätosti“ (2. eucharistická modlitba) vychádzajú z východnej liturgickej tradície. Iba Rímsky kánon (1. eucharistická modlitba) prechádza priamo k prosbe o prijatie obety bez tohto premostenia.
Epikléza
Slovo epikléza znamená doslova vzývanie alebo zvolanie. Cirkev v tejto chvíli prosí Boha, aby zoslal svojho Ducha na dary chleba a vína – aby sa stali Telom a Krvou Ježiša Krista. Po premenení nasleduje druhá epikléza – komunitná, keď prosíme, aby to sväté prijímanie prinášalo spásu všetkým, ktorí ho prijímajú (AEM 55c).
Epiklézavyjadruje vieru, že spása nie je ľudské dielo, ale Boží dar. Duch Svätý je ten, ktorý uskutočňuje a dovršuje všetko Božie pôsobenie v liturgii – preto ho Cirkev vzýva v centre Eucharistie: „Preto ťa prosíme, posväť tieto dary rosou svojho Ducha, aby sa stali Telom a Krvou tvojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista.“
Zaujímavé je, že pôvodne existovala len epikléza pri svätom prijímaní, nie pri premenení. Až neskôr teológia pochopila, že premena darov je tak zásadne Božím dielom, že treba o ňu výslovne prosiť.
Počiatky epiklézy
Prvým svedectvom o tejto epikléze prináša svätý Cyril Jeruzalemský, ktorý hovorí o vzývaní Ducha nad chlebom a vínom, aby sa stali Kristovým Telom a Krvou.
V byzantskej tradícii je epikléza kľúčovým momentom – bez nej by nebola nielen Eucharistia, ale ani iné sviatosti úplné.
Zaujímavé spory o tom, čo spôsobuje premenenie – či slová Pána Ježiša, alebo epikléza –, viedli až na Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncil (1431 – 1445). Západná cirkev napokon uznala, že celé Eucharistické modlitby majú posväcujúcu silu – premenenie nie je len jedným momentom, ale celým tajomstvom, ktoré sa deje v modlitbe Cirkvi a pôsobením Ducha Svätého.
Keď nebo spieva a zem sa klania
Sanctus a epikléza nám pripomínajú, že liturgia nie je len spomienkou, ale živým stretnutím s Bohom, ktorý prichádza. Keď spievame „Svätý, svätý, svätý“, spájame sa s anjelmi, a keď kňaz vzýva Ducha Svätého, nebo sa skláňa k zemi. V tej chvíli sa napĺňa to, čo vyznávame: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Hosanna na výsostiach!“
