Možno si to ani neuvedomujeme, ale keď počas omše voláme: „Pane, zmiluj sa,“ (po grécky Kyrie eleison), nadväzujeme na liturgiu, ktorá siaha hlboko do predkresťanských čias. V staroveku to nebola iba prosba o pomoc – skôr výkrik uznania, že ten, koho oslovujeme, má moc zachrániť. Takto zdravili božstvá i cisárov pri ich slávnostnom príchode: „Kyrie eleison – Pane, zmiluj sa“, čo znamenalo: ty máš moc, ty vládneš, ty môžeš pomôcť.
Keď kresťania začali používať toto zvolanie – a postupom času robili to v súvislosti s liturgiou na rôznych miestach (napríklad aj mimo chrámu počas štáciových sprievodov) –, dal sa mu ešte hlbší význam. Volaním Kyrie eleison vyznávame, že Ježiš Kristus je skutočný Pán – v plnom biblickom zmysle tohto slova. Slovo Kyrios je v gréckom preklade Starého zákona používané ako náhrada za Božie meno Jahve, ktoré Židia z úcty nevyslovovali. Teda keď kresťan povie: „Ježiš je Pán,“ vyjadruje tým základnú vieru: Ježiš je ten istý Boh, ktorý sa zjavil Mojžišovi v horiacom kríku.
Vo svätej omši sa Kyrie pôvodne spájalo s modlitbami veriacich nazývanými príhovorné modlitby – litánie. Pokrstení v starovekej Cirkvi sa ich však po určité obdobie nemodlili spolu s nepokrstenými: nastúpilo totiž pravidlo, že katechumenov (osoby pripravujúce sa na svätý krst) po bohoslužbe slova posielali preč, až potom nasledovali modlitby za ostatných. Starobylý spôsob i umiestnenie týchto prosieb sa zachoval v latinskej liturgii Veľkého piatku, keď po výzve celebranta: „Modlime sa za…“ nasleduje chvíľa ticha na spoločnú modlitbu za tento úmysel a potom spoločné zakončenie modlitby celebrantom.
Takéto rozšírené modlitby však boli na bežné omše pridlhé. Preto sa v Ríme okolo roku 500 začala preberať východná prax – diakon prednášal rôzne úmysly a veriaci odpovedali na každý z nich zvolaním Kyrie eleison. Táto forma sa stala bežnou, keďže už nebolo nutné vyčleňovať nepokrstených – krst detí sa totiž stal normou.
Z tejto tradície sa zachovala aj známa modlitba „Deprecatio Gelasii“ pripisovaná pápežovi Gelasiovi (492 – 496), pôvodom Grékovi zo Syrakúz. Obsahuje osemnásť prosieb, v ktorých sa Cirkev modlí napríklad:
- za kňazov a všetkých, ktorí uctievajú pravého Boha,
- za tých, ktorí ohlasujú Božie slovo,
- za tých, ktorí sa pripravujú na krst,
- za ľudí poznačených slabosťou, pokušením či zmätkami sveta.
No aj táto verzia bola stále pridlhá. Od konca 6. storočia sa počnúc reformou pápeža Gregora Veľkého Kyrie postupne skracovalo – prestalo sa hovoriť, za čo sa modlíme, a zostalo len striedanie výziev: „Kyrie eleison, Christe eleison, Kyrie eleison.“ Tieto sa časom začali chápať ako vzývanie Najsvätejšej Trojice (Kyrie – Otec, Christe – Syn, Kyrie – Duch Svätý), pričom sa menil počet aj spôsob opakovaní a postupne došlo k ich premiestneniu až do úkonu kajúcnosti v úvode svätej omše.
Neskôr sa do týchto výziev vkladali aj krátke verše, takzvané trópy. Dnešné liturgické predpisy umožňujú znova do Kyrie vkladať trópy, no ich spájanie s úkonom kajúcnosti zostáva liturgicky opatrné, keďže pôvodne išlo skôr o oslavné zvolanie než o prosbu o odpustenie: Kyrie je vskutku vo svojej podstate nie mea culpa, ale uznaním Krista ako toho, ktorý zachraňuje človeka svojou mocou, a veľkým pozdravom Cirkvi Pánovi.
V porovnaní s Kyrie je nasledujúce Glória (Sláva Bohu na výsostiach) spevom radosti, aj keď sa aj v ňom dvakrát vyskytuje prosba „zmiluj sa [nad nami]“. Hymnus napísaný v trojveršiach na oslavu Najsvätejšej Trojice má pôvod vo vianočnej noci – anjeli ho spievali pastierom na betlehemských poliach (porov. Lk 2,14), i keď v Cirkvi po stáročia, paradoxne, zaznieval iba na Veľkú noc. Kým sa stal súčasťou liturgie, spieval sa ako chválospev matutína a vešpier. Jeho latinská verzia vznikla podľa starého gréckeho textu z 5. storočia, ktorý sa zachoval v siedmom zväzku Alexandrijského kódexu. Je známe, že z úst zhromaždeného ľudu znela, keď cisár Svätej ríše rímskej Karol Veľký vítal pápeža Leva III. v roku 799 v Paderborne, kde vtedy zasadal ríšsky snem.
Je zaujímavé, že hoci bolo v raných storočiach používanie hymnov (hovorilo sa im psalmi idiotici) v liturgii prísne obmedzené (napríklad aj regionálnou synodou v Laodicei okolo roku 364), Glória si získala a udržala výnimočné miesto. Pôvodný dôvod zákazu spočíval v tom, že niektoré spevy šírili nepravé učenie – a piesne dokážu veľmi účinne ovplyvňovať myslenie.
Prvotné verzie tohto hymnu však neboli vieroučne bezchybné – napríklad v Apoštolských konštitúciách z konca 4. storočia sa vyskytuje variant, podľa ktorého Ježiš nie je rovnocenný s Otcom: „… ty jedine si svätý, ty sám Pán Ježiš, Pomazaný Boží…“ Až text zaznamenaný v Alexandrijskom kódexe je vieroučne presný a pripisuje Ježišovi plné božstvo: „… ty sám si svätý, ty sám si Pán, Ježišu Kriste…“
Glória sa pôvodne spievala len pri biskupských sláveniach; od povolenia pápeža Symacha († 514) každú nedeľu i vo sviatky mučeníkov. Rímski titulárni kňazi ju smeli zanôtiť počas svojej primičnej svätej omše, ostatní kňazi iba počas Veľkonočnej vigílie. Až v 11. storočí sa jej používanie rozšírilo – odvtedy je súčasťou všetkých slávnostných omší. Liturgická reforma ju dnes predpisuje na nedele mimo Adventu a Veľkého pôstu, ako aj na sviatky a slávnosti.
Pozoruhodná je aj liturgická dynamika medzi Kyrie a Glória: najprv celé zhromaždenie volá na Pána, ktorý má moc zachrániť, a vzápätí sa Cirkev rozozvučí oslavným spevom, ktorým vzdáva Bohu slávu za jeho veľkosť, milosrdenstvo a spásu.
Oba spevy – Kyrie i Glória – spájajú prosbu a chválu, vieru a úctu, tradíciu a živú účasť. A hoci vznikli v dávnych storočiach, dodnes sú duchovným dychom liturgie.
