Vedeli ste, že doposiaľ najdlhšia štúdia o šťastí „Adult Development Survey“ sa začala na Harvardovej univerzite ešte v roku 1938? Dnes sa presunula z pôvodných účastníkov už na druhú generáciu. Polovicu zo 724 dobrovoľníkov tvorili na začiatku študenti Harvardu (jeden z nich sa neskôr stal prezidentom USA), kým druhá polovica pochádzala z chudobnejších štvrtí Bostonu. Účastníci mali v začiatkoch štúdie podobné predstavy o šťastí ako ich dnešní mladí kolegovia, no postupom času ich predstavy prechádzali zásadnými zmenami. Americkí vedci potrebovali 85 rokov, milióny dolárov a desaťtisíce strán záznamov, aby sa utvrdili v prozaickom závere: Šťastie človeka spočíva vo vydarených vzťahoch. Aspoň to konečne máme na hlavičkovom papieri Harvardu.
Aj slová „programového vyhlásenia“ Ježiša Krista sú slová o šťastí: Blahoslavení plačúci, tichí, hladní… Je to iná predstava o šťastí, než akú mal vtedajší judaizmus. Ten totiž vychádzal z premisy, že ak nejaký večný život existuje, potom sa určite začína až smrťou človeka. Večné šťastie nás jednoducho čaká až na druhom brehu. Ježiš však svojim nasledovníkom sľubuje desaťtisícpercentné zúročenie vkladu už v tomto živote (porov. Mt 19,29). Ježišov pohľad je prevratný v tom, že začiatok večného života umiestňuje už na tento svet do našich vzťahov. Práve naše medziľudské horizontálne vzťahy odzrkadľujú ten podstatný vertikálny, vzťah človeka s Bohom. Izolácia týchto dvoch smerov totiž prináša nebezpečenstvá extrémnych pozícií – náboženský fanatizmus na jednej alebo liberálny humanizmus na druhej strane. Spojením týchto smerov však dávame dohromady Ježiša s Kristom, teda Boha a človeka spojeného v osobe Ježiša z Nazareta. Toto nie je Marxovo „ópium“, toto je Kristov adrenalín skutočného života.
Pätnásť detí, alebo pätnásť miliónov?
Večný život, ktorý prináša a ponúka Ježiš Kristus, nehovorí o kvantite. Nie je to čas natiahnutý do nekonečna, ktorý prirodzene evokuje nudu. Večný život predstavuje primárne kvalitu vzťahu, ktorý nič nezničí, a preto v ňom kresťania vidia zdroj i strop svojho šťastia. Dosiahnuť takýto vzťah znamená ozajstnú spokojnosť. Je to poznanie svätého Augustína o ľudskom srdci, ktoré je spokojné až vtedy, keď vstúpi do tohto nezničiteľného vzťahu s Bohom a neustále sa v ňom prehlbuje. Je to osobná skúsenosť autora Kroník Narnie C. S. Lewisa, ktorý v peripetiách života postupne objavuje, že Boh nedáva šťastie a pokoj, ale dáva seba. A všetko ostatné je len vedľajším produktom „sebadarovania Boha“. Je to skúsenosť, ku ktorej vedie otázka: Kto má viac? Ten, kto má pätnásť detí, alebo ten, kto má pätnásť miliónov eur? Odpoveď je takmer logická: Predsa ten, kto má pätnásť detí. Prečo? Lebo ten vie, že už má dosť. Naopak, pätnásť miliónov eur človeka väčšinou nezastaví.