„Neodopierajme Eucharistiu nikomu, kto to o ňu žiada. Keď zostávame v úzkom uzavretom kruhu, zrádzame eucharistický životný štýl. Je preto najvyšší čas opustiť mentalitu bunkra a otvoriť sa.“ Tieto vyjadrenia pochádzajú od augsburského biskupa Bertrama Meiera.
Na podporu svojho prístupu zacitoval aj známe slová pápeža Františka: „Nesúďme iných! My nie sme predsa vyhadzovači pred slávnostnou sieňou Eucharistie, my len pozývame na svadobnú hostinu, ktorú Pán pripravuje pre všetkých, ktorí po ňom úprimne hladujú.“
Na prijímanie chodia všetci, na spoveď nikto
Na prvé počutie tieto slová voňajú inklúziou. Nikoho nevylučovať. Každý je vítaný. Už pred Druhým vatikánskym koncilom Cirkev čelila výčitkám, že sa stala obrnenou pevnosťou a stratila kontakt s okolitým svetom a aktuálnou situáciou človeka. Zdá sa, že rovnakú chybu už nechce zopakovať, preto sa snaží držať prst na pulze doby, aby mohla pulzovať v jeho rytme. Veď je predsa semper reformanda!
V mysli mi rezonuje opis jedného známeho, ktorý už desaťročia pracuje vo Švajčiarsku a navštevuje tamojšie chrámy. Na západnú „pohostinnosť“ nedá dopustiť: „Na prijímanie tam chodia všetci, na spoveď už nikto. Kňazovi nevadí, ak je niekto rozvedený a žije v novom manželstve.“
Tento prístup mu dáva pocit, že aj Boh ho prijíma a že ho neodsudzuje. Jednoducho sa tam necíti ako kresťan druhej kategórie. „Nie ste vy na Slovensku príliš prísni?“, pýta sa hlasom „kolektívneho“ svedomia a vytiahne pritom povedomé zbrane, citujúc slová Ježiša Krista: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.‘ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9,13)
Nie je hostina ako hostina
Práve na tento biblický arzenál sa oplatí pozrieť trochu bližšie. V pamäti mi utkvela štúdia nemeckého biblistu Lothara Wehra, ktorá sa zamerala na kánonické evanjeliá a Pavlove listy cez optiku hostín. Tie boli stabilnou súčasťou Ježišovej misie a vidíme ich dokonca aj po Ježišovom vzkriesení, keď je už „vybavený“ osláveným telom.
Podľa profesora Novej zmluvy však musíme rozlišovať medzi Ježišovými „hostinami s hriešnikmi“ a jeho eucharistickou hostinou. Vo vtedajšom judaizme sa predstava neba spájala s obrazom hostiny a sám Ježiš ho použil vo svojich podobenstvách na vykreslenie Božieho kráľovstva.
Zbožných Židov však nesmierne provokovala iná skutočnosť. Nedokázali stráviť Ježišove bankety s verejnými hriešnikmi. Podľa profesora Wehra robia súčasní liberálni teológovia nesprávny záver, keď kladú Ježišove hostiny na jednu kvalitatívnu úroveň, ako to urobili napríklad v spoločnom vyhlásení katolíckych a evanjelických teológov v roku 2019.
Na jednej strane Biblia dosvedčuje, že Ježiš verejne stoloval s hriešnikmi a nevylučoval nikoho, kto túžil po jeho prítomnosti. Na druhej strane však Posledná večera, kde Ježiš po prvýkrát ponúkol „eucharistické menu“, predstavuje inú úroveň. Kým tam Ježiš stoloval s hriešnikmi, tu stoloval so svojimi učeníkmi.
Samozrejme, toto rozlišovanie neznamená, že Ježišovi žiaci nie sú hriešnici; ich situácia je však už situáciou po obrátení. Prešli sitom, keď mnohí Ježišovi žiaci ho po jeho „tvrdých“ slovách o Eucharistii „opustili a viac s ním nechodili“ (Jn 6,66). Ježišove hostiny s verejnými hriešnikmi boli obrazom prvého kroku, ktorý Boh robí ku každému človeku a po ktorom má nasledovať jeho odpoveď: obrátenie.
Profesor Wehr vidí tento krok obrátenia zrealizovaný v krste. V čom teda spočíva zásadný rozdiel medzi eucharistickou hostinou Poslednej večere a hostinami hriešnikov, ktoré mal Ježiš vo veľkej obľube? Bankety s hriešnikmi boli začiatkom Božej vlády, kým Eucharistia bola a je zavŕšením a vrcholom Božieho kráľovstva na zemi.
Túto líniu preberá a rozvádza aj svätý apoštol Pavol vo svojich listoch, keď ako eucharistických hostí vníma plných členov Cirkvi. Apoštol národov dokonca neváha odobrať jednej hostine prívlastok „Pánova“ pre nezhody medzi jej účastníkmi (porov. 1 Kor 11,20).
Eucharistia vieru vyžaduje, nielen dáva
Novozákonné svedectvá nás teda privádzajú k záveru, že plná účasť na Eucharistii predpokladá a vyžaduje vieru človeka nielen v zmysle dôvery, ale aj viery v konkrétne obsahy (porov. Jn 5 a 6). Tí, ktorí tieto obsahy neprijali, neprijímali následne ani Ježišovo telo a krv.
Medzinárodne uznávaný expert na tzv. teológiu tela svätého Jána Pavla II. prof. José Granados to v jednom rozhovore zhrnul slovami: „V otázke prijímanie Eucharistie Cirkev od začiatku vyžadovala konformitu s evanjeliom. Nemôžem jesť Kristovo telo, keď ‚nejem‘ aj jeho slová a postoje. Svätý Augustín pripomína, že slovom ‚amen‘ pri prijímaní Eucharistie sa my sami stávame Kristovým telom, teda súčasťou Cirkvi. Toto je kľúčový princíp v hľadaní odpovede na túto otázku.“
„Eucharistia pre každého“ je teda lákavá výzva, ale nekončí sa bodkou ani výkričníkom. Rovnako ako láska Boha, ktorá síce nekladie podmienky, ale má svoje (nad)prirodzené následky.
