Menej známou skutočnosťou je, že k Vladimírovi Iľjičovi Leninovi chodieval do Kremľa istý kňaz. Volal sa Viktor Bede a s Leninom sa zoznámil v čase jeho parížskeho pobytu, keď boli ešte obaja novinári. Ich cesty sa potom rozišli a každý šiel tou svojou.
Viktor Bede sa stal kňazom a Lenin sa stal organizátorom krvavej Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Ich priateľstvo však v istej forme pretrvalo, a tak chodil otec Viktor do Kremľa na dišputy s veľkým revolucionárom.
Výstup z týchto rozhovorov uverejnil otec Bede neskôr v periodiku L´Osservatore Romano. V tomto opise sa nachádza aj jedna zaujímavá veta, ktorú mal vysloviť Lenin: „Nato, aby som dokončil revolúciu, by som potreboval desiatich svätých Františkov.“ Typicky materialistické násobenie. Keby to chcel Lenin naozaj uskutočniť, mohol predsa pripustiť existenciu františkánov. Tí si v čase týchto rozhovorov pripomínali sedemsto rokov svojej existencie. Bolo by stačilo, keby bol dovolil, aby františkáni pôsobili aj v Rusku.
Netreba desať svätých Františkov. Stačia františkáni, kapucíni, minoriti, františkánske rodiny, aby došlo k skutočnej duchovnej revolúcii. Aj svätý František si v istom období svojho života myslel, že revolúcia spočíva v sile, zbraniach a boji. Lenže neskôr dostal milosť, keď cez osobnú krízu a pocit hlbokej frustrácie pochopil, že cesta do večnosti je iná.
Revolucionár Lenin mal svoju predstavu o tejto ceste a vyjadrujú ju obrazy s jeho podobizňou na niektorých bývalých oltároch chrámov. Svätý František bol fascinovaný celkom inou myšlienkou – myšlienkou o Bohu, ktorý sa stal človekom v Ježišovi Kristovi. Bez neho tá ozajstná revolúcia nie je možná.
V jednej z menej známych scén zo života svätého Františka ho vidíme, ako trochou vápna na svoj odev z vrecoviny namaľoval kríž, Chcel tak vyslať jasný signál, že to nie je len póza, ale odkaz na najväčšie bohatstvo, ktorým je pre nás sám Boh.
Jeden františkán mi rozprával o svojej skúsenosti, ako ho raz zastavil mladý muž s otázkou, kde sa dá kúpiť jeho habit. On mu vysvetlil, že to nie je kostým, ale oblečenie, ktoré odkazuje na vykupiteľské dielo Ježiša Krista.
Svätý František zvnútornil toto dielo, túto lásku Ježiša Krista, ktorá sa navonok prejavila aj bolestne v udalosti. Jej osemsté výročie oslavuje františkánska rodina práve tento rok – stigmatizáciu svätého Františka. Kristove rany na tele svätca boli znakom, ako hlboko bol ponorený do prítomného Ježiša Krista.
Dotyk Ježiša Krista vždy spôsobuje „stigmy“, hoci možno nie také, aké mal svätý František. V istom zmysle sú nimi aj mozole na rukách, ktoré vznikli z práce pre druhého naplnenej láskou. Vždy, keď svoje telo ponúkame ako nástroj lásky voči druhým, výsledkom sú „stigmy“. No tá najhlbšia stigma má byť v našich srdciach. Získavame ju úprimnou modlitbou: „Pane, otvor moje srdce, aby tvoja krv začala prúdiť v žilách môjho každodenného konania.“
V tom spočíva oddanosť svätého Františka Bohu. Pravosť tohto projektu preveril čas a je tak dôvodom na pátranie, čo bolo základom tejto duchovnej revolúcie. Ukazuje nám, že skutočná revolúcia nespočíva v zmenách vonkajších kulís, ale v zmene vlastného srdca.
Takúto zmenu pôsobí Božia láska, ak jej dovolíme, aby sa nás dotkla a naplnila naše životy. Dôkazom je život svätého Františka, ale rovnakým dôkazom sa môže stať každý z nás.
