Táto časť svätej omše má svoju vlastnú „dramaturgiu“ – práve teraz prichádza jej vrchol, ku ktorému všetko doteraz smerovalo. V minulosti sa tento moment spájal s posvätným tichom: kňaz stál obrátený chrbtom k ľudu, pri oltári konal tajomné gestá a zdalo sa, akoby s Bohom súkromne vyjednával o spáse sveta. Aj keď sa v dejinách do tejto časti omše dostali prvky, ktoré boli problematické alebo neskôr prekonané, jej forma vždy pomáhala veriacim zakúsiť, že sa nachádzajú v samom centre eucharistickej slávnosti.
Čo je podstatou Eucharistickej modlitby?
V srdci slávenia Eucharistie stojí Eucharistická modlitba, ktorú východné cirkvi označujú slovom anafora. Medzi ďalšie „vznešené modlitby“ patria napríklad aj chválospev Exsultet vo Veľkonočnej vigílii, modlitby pri vysviacke biskupov a kňazov, slávnostné požehnanie nevesty a ženícha pri sobáši či modlitba pri svätení krstnej vody.
Podstatou Eucharistickej modlitby je chvála: človek oslavuje Boha za veľké skutky jeho lásky – za diela, ktorými zachraňoval a oslobodzoval svoj ľud a ktoré zostávajú prejavom jeho nemennej lásky aj cez stáročia. V slávení Eucharistie je táto Božia láska prítomná a živá; všetko, čo Kristus urobil pre ľudí, sa tu sprítomňuje. Z tejto skúsenosti prítomnosti Pána vyrastá prosba, aby Boh aj dnes konal a vyslobodzoval zo súčasnej núdze. Najprv však vždy zaznieva chvála – tá je základom každej ďalšej prosby.
Táto logika sa odráža v dvojitej štruktúre eucharistickej modlitby: anamnéze a epikléze.
- Anamnéza znamená chválou naplnené spomínanie na všetky Božie dary: od stvorenia cez Kristov príchod, jeho smrť a zmŕtvychvstanie až po očakávaný návrat Pána.
- Epikléza je prosba o prítomnosť Krista a jeho diela spásy, teda o to, aby Cirkev bola v jednote s ním.
Spoločenstvo veriacich odpovedá na modlitbu kňaza zvolaniami (aklamáciami), takže chvála i prosba sa stávajú spoločným dielom. Vždy sa obracajú na Otca – aj tam, kde sa musela osobitne zdôrazňovať božská dôstojnosť Syna a Ducha. Cirkev sa pripája ku Kristovej obete na kríži a spolu s ním prináša Otcovi seba i celý svet.
Východné cirkvi to vyjadrujú tak jasne, že pre ne je Eucharistická modlitba jednoducho anafora – obetná modlitba. Na Východe sa od začiatku používalo viacero foriem Eucharistickej modlitby, zatiaľ čo na Západe sa až do liturgickej reformy poznala iba jedna – Rímsky kánon (Canon Romanus).
Až reforma priniesla nové Eucharistické modlitby, hoci popri nich zostal aj prepracovaný Rímsky kánon ako svedectvo stáročnej tradície. V nových textoch je štruktúra anamnézy a epiklézy zreteľne čitateľná, kým Rímsky kánon sa od nich i od východných anafor výrazne odlišuje.
Jeho osobitosť spočíva v tom, že sa menej systematicky vracia k jednotlivým Božím skutkom, zatiaľ čo nové Eucharistické modlitby i východné anafory sa snažia obsiahnuť čo najviac z veľkých Božích dejín spásy.
Eucharistická modlitba pozostáva z viacerých častí. Všeobecné smernice k Rímskemu misálu (AEM 55) uvádzajú základné časti, ktoré tvoria jej oporný rámec. Medzi nimi má osobitné miesto prefácia.
Prefácia – viac než len „predslov“
Slovo praefatio môže zvádzať k dojmu, že ide iba o úvod ku „skutočnej“ modlitbe. V skutočnosti však jej pôvod v neskorolatinskom praefari znamená „predniesť nahlas“. A práve to vystihuje jej význam: ide o modlitbu, ktorú kňaz vždy prednášal hlasno, na rozdiel od nasledujúcej časti, ktorá sa kedysi modlievala potichu v takzvanom kánonickom tichu.
Prefácia je integrálnou súčasťou Eucharistickej modlitby – zhŕňa v sebe totiž to, čo je jej podstatou: Eucharistiu, čiže veľkú ďakovnú modlitbu Cirkvi, ktorá pripomína Božie spásne skutky a oslavuje jeho dielo lásky.
Prefácií sa od konca antiky sa v západnej Cirkvi nahromadilo veľmi veľa – až do takej miery, že sa pozornosť postupne presúvala od hlavných tém spásy k okrajovejším motívom. Liturgická obnova preto musela hľadať rovnováhu: umožniť výber z viacerých prefácií, no zároveň zachovať to, čo je podstatné a jadrové. Cenné sú aj tie prefácie, ktoré nadväzujú na evanjelium dňa – umožňujú totiž vytvoriť most medzi liturgiou slova a liturgiou Eucharistie a prehĺbiť jednotu celej svätej omše.
Starobylý dialóg
Pred prefáciou sa odohráva dialóg kňaza a zhromaždenia, ktorý patrí k najstarším častiam kresťanskej liturgie:
- Kňaz: „Hore srdcia.“
- Ľud: „Máme ich u Pána.“
- Kňaz: „Vzdávajme vďaky Pánovi, Bohu nášmu.“
- Ľud: „Je to dôstojné a správne.“
Tento krátky dialóg má korene v židovských modlitbách pri šabatovej a paschálnej večeri, kde prítomní súhlasili so slovami otca rodiny a pridávali sa k jeho modlitbe vďaky. Už svätí Cyprián z Kartága i Augustín svedčia o tom, že patrí k samotnej podstate kresťanskej modlitby.
Zmysel je jasný: zhromaždenie sa povzbudzuje k tomu, aby odložilo starosti a obrátilo svoje vnútro k Bohu. Ide o výzvu, aby sa srdce pozdvihlo od každodennosti a naladilo na nebeský horizont.
V byzantskej liturgii sa tento moment obzvlášť zdôrazňuje: spoločenstvo si uvedomuje, že stojí uprostred anjelov a spolu s nimi spieva. Výstižne to vyjadruje text takzvaného Cherubínskeho hymnu:
My cherubínov tajomne predstavujeme
a životodarnej Trojici trojsvätú pieseň spievame.
Odložme teraz všetky svetské starosti.
Prefácia teda nie je iba „predslovom“. Je akoby vstupnou bránou do Eucharistickej modlitby, momentom, keď Cirkev dvíha svoje srdcia a hlas k Bohu a spája sa s nebeskou liturgiou. Už v tejto časti zaznieva základná melódia celého eucharistického diania: chvála a vďaka za veľké skutky spásy, ktoré Boh konal a koná v Kristovi.
