Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu. (Jn 3,16-21)
Bohu, ktorý je život a láska, záleží aj na našom živote. Aby sme ho mali, aby sme si ho nestrpčovali a neničili, naopak, aby sme ho mali v hojnosti. Vie nepomerne lepšie než my, o čo všetko sa oberáme, keď neprijímame jeho ponuku.
Vie aj o našej obmedzenosti, preto sa nedáva odradiť našimi odmietavými gestami. No našu slobodu chce pritom stále rešpektovať. Preto opakovane čaká, že ho aspoň trochu pochopíme a prejavíme záujem. Vie, že odmietaním života si vyberáme smrť; súd už prebieha. Má to s nami ťažké, ale do poslednej chvíle ponúka. To dokáže len láska.
Boh tak miluje svet, ako keď ho stvoril. Chcel ho mať naďalej ako svet, ktorý korunuje človek so slobodnou vôľou. A preto riskoval, že ľudia v otupenosti hriechom ani nespoznajú, že sa im z nej práve ponúka záchrana. Je to ťažká otázka, prečo nás Boh nezbavil najskôr temnoty srdca a pokazenej vôle a spásu nám neponúkol až potom, keď by sme tento dar boli schopnejší oceniť a zodpovednejší prijať.
Prečo Boh vstupuje až do týchto ľudských obmedzeností? Veď ľudia väčšinou ani netušia, čo im Boh ponúka ani čo odmietajú. To však neznamená, že si neničia život. Prečo ich Boh necháva trápiť sa pred bránami ponúkanej spásy, tak draho zaplatenej? Podmienkou je „uveriť“, teda práve z tejto temnoty proti všetkým protestom zmyslov vystrieť ruku „do prázdna“, nechať sa za ňu uchopiť a dvíhať, zanechávajúc všetko, čo spútava a ťaží.
Obyčajne si obrátenie a zmenu života predstavujeme ako proces, v ktorom sa najskôr nad sebou hlboko zamýšľame, potom sa dlho rozhodujeme pre lepší život a to sa napokon prejaví aj nejakým tým skutkom. No väčšinou sa zasekneme niekde cestou a naďalej robíme to zlé, čo nechceme, a nie to dobré, čo chceme.
Biblická múdrosť učí, že dobré skutky a dobré srdce sú spojené nádoby: „Každý strom možno poznať po ovocí. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo. Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa.“ (Lk 6,44-45)
Najrýchlejšia cesta obrátenia je začať konať aspoň malé dobré skutky, ktoré sa postupne premenia a naplnia dobrom i samotné srdce: „Milovaný, nenasleduj zlé, ale dobré. Kto robí dobre, je z Boha; kto robí zle, Boha nevidel.“ (3 Jn 1,11)
K takému obráteniu vyzýva už prorok Izaiáš: „Obmyte, očistite sa, odstráňte mi spred očí zlobu svojich skutkov, prestaňte robiť zlo! Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu! (…) Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna biele.“ (Iz 1,16-18)
