Blahoslavený János Brenner, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 15. decembra, sa narodil 27. decembra 1931 v maďarskom Szombathely v meštianskej rodine ako jeden z troch bratov, ktorí sa neskôr stali kňazmi. Po ukončení stredoškolského štúdia vstúpil v roku 1950 do cisterciátskeho kláštora v meste Zirc a ako novic prijal meno Anasztáz.
Jánosov život v ráde bol krátky, pretože komunistická diktatúra v Maďarsku začala tvrdo prenasledovať aj rehoľné spoločenstvá. Po násilnom rozpustení rádu sa na obdobie dvoch semestrov stal študentom Teologickej akadémie v Budapešti. Tajne však pokračoval v noviciáte a po jeho skončení v roku 1951 zložil prvé rehoľné sľuby.
Keďže situácia v krajine bola naďalej nebezpečná, rádoví predstavení rozhodli o prechode členov do diecéznych seminárov. Jánosa prijali do seminára diecézy Szombathely, ktorý však po roku zrušili. Prešiel preto do Győru, kde svoje štúdiá dokončil. V roku 1955 bol vysvätený v rodnom meste za kňaza. Na primičnom obrázku mal citát: „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ (Rim 8,28)
Po kňazskej vysviacke ho pridelili ako kaplána do obce Rábakethely pri rakúskych hraniciach. Farnosť bola rozsiahla a zahŕňala niekoľko filiálok. Mladý kňaz si rýchlo získal veriacich dobrosrdečnosťou, ochotou pomáhať i prácou s mládežou. Jeden z farníkov o ňom povedal: „Mal v sebe niečo, čo ľudí priťahovalo. Jeho slová boli plné nádeje a radosti. Nikdy neprešiel okolo človeka bez toho, aby sa s ním aspoň krátko neporozprával. Jeho večný úsmev a hlboká viera boli pre nás inšpiráciou.“
Jeho prístup však znepokojoval komunistický režim, vnímajúci kňazovu popularitu ako hrozbu. János, uvedomujúc si nebezpečenstvo, vo svojom duchovnom denníku napísal: „Pane, viem, že tí, ktorí patria tebe, neuniknú utrpeniu. Vložil som všetko do tvojich rúk a hľadám len tvoju vôľu.“
Štátny komisár pre cirkevné záležitosti chcel mladého kňaza premiestniť. Biskup stál pri kaplánovi, aj keď mu ponúkol možnosť preloženia na iné miesto, Jánosovo odhodlanie slúžiť Bohu a veriacim bolo natoľko silné, že farnosť odmietol opustiť. Cirkevný komisár nato vyhlásil: „Dobre, nech vidia dôsledky!“
Keď sa jedného jesenného večera vracal z filiálky Farkasfa domov na motocykli, neznáme osoby z lesa po ňom hádzali polená, no on sa im obratným manévrovaním vyhol.
Dodnes nie je možné presne určiť, čo sa stalo pri ďalšom útoku na kňaza v noci zo 14. na 15. decembra 1957. Udalosti sa dajú vyčítať len z kúskov mozaiky – z výpovedí podozrivých a odsúdených, ako aj zo spomienok niektorých očitých svedkov a stôp.
V osudný večer 14. decembra 1957 zaklopal na dvere fary mladík, bývalý kaplánov miništrant, s prosbou, aby kňaz navštívil jeho údajne ťažko chorého strýka. János šiel do kostola, zavesil si na krk schránku s Eucharistiou a vydal sa so svojím spoločníkom po tmavom chodníku.
Počas cesty ho opakovane napadli, no podarilo sa mu uniknúť. Pri dome, kde mal byť chorý, ho však chytili. A tam, s Najsvätejšou sviatosťou na hrudi, bol zabitý tridsiatimi dvoma bodnými ranami. Z pitevnej správy je ďalej známe, že na jeho tele boli viditeľné viacnásobné zlomeniny jazylky a hrtanovej chrupavky, spôsobené šliapaním na krk a dupaním.
János Anasztáz Brenner položil svoj život za Krista, verný svojmu povolaniu.
Komunistický režim sa pokúsil jeho smrť ututlať a celé desaťročia sa nesmelo o ňom rozprávať. Úcta k zavraždenému kňazovi však zostala živá až do konca komunizmu.
Pápež František uznal mučeníctvo Jánosa Brennera 8. novembra 2017, čím otvoril cestu k jeho blahorečeniu. Tento významný akt vykonal z pápežovho poverenia 1. mája 2018 v Szombathely kardinál Angelo Amato, prefekt Kongregácie pre kauzy svätých. Telesné pozostatky martýra boli potom prenesené zo saleziánskeho Kostola svätého Kvirína do miestnej Katedrály Panny Márie Šarlóšskej.
