Čo sa stane, keď sa pacientovi po modlitbe zrazu zdá, že sa zbavil svojej choroby? Otázka zamestnáva praktického lekára Dicka Kruijthoffa od roku 2007. Po rokoch štúdia stále nemá všetky odpovede. „Dejú sa mimoriadne uzdravenia. Ale že ide o Boží zásah, to zostáva v oblasti viery,“ hovorí lekár.
Kruijthoff pracoval na svojom výskume uzdravenia následkom modlitby od roku 2010. Väčšinou to robil popri zamestnaní praktického lekára. Doktorát získal pred viac než rokom na Amsterdamskej slobodnej univerzite (VU).
Všetko sa to začalo, keď sa Kruijthoffova pacientka Janneke Vlotová v roku 2007 zúčastnila na bohoslužbe uzdravovania kazateľa Jana Zijlstra. Žena trpela takmer 18 rokov posttraumatickou dystrofiou. Táto choroba ju na dlhé roky z veľkej časti pripútala na lôžko a invalidný vozík.
Po účasti na bohoslužbe spomenutého kazateľa sa však z invalidného vozíka postavila, kráčala a dupala boľavou nohou po zemi. V pondelok ráno radostne zavolala svojmu lekárovi Kruijthoffovi. „Pomyslel som si, že to, čo mi teraz hovorí, je prakticky nemožné. Preto som povedal, že ju pôjdem pozrieť.“
V tom čase, ako hovorí, bol skeptický k liečeniu vierou. Ale kvôli tomu, čo videl u svojej pacientky, sa jeho postoj zmenil. „Všimol som si tam výnimočné veci. Cez noc prestala s ťažkými dávkami morfia bez abstinenčných príznakov. Zrazu dokázala bicyklovať na veľké vzdialenosti. Bol som nadmieru fascinovaný ako kresťan aj ako lekár.“
V roku 2009 spolupracoval na článku v denníku Trouw o uzdravení svojej pacientky Vlotovej, získal množstvo reakcií a na VU rozbehol výskumný projekt PhD. Jeho cieľom je preskúmať lekárske fakty súvisiace s nevysvetliteľnými uzdraveniami.
Kruijthoff dostal viacero reakcií: prihlásilo sa mu 83 ľudí, ktorí veria, že boli po modlitbe uzdravení. Po preosiatí prípadov z nich zostalo 27, ktoré ďalej posúdili medicínski špecialisti. Tí napokon označili 11 prípadov za medicínsky pozoruhodné.
Kritériá na posudzovanie prevzali z veľkej časti z lekárskej ordinácie vo francúzskom pútnickom mieste Lurdy, kde Kruijthoff strávil niekoľko dní sledovaním. Napríklad muselo ísť o vážne ochorenie, ktoré bolo jasne diagnostikované na základe lekárskych vyšetrení; nestačila len obyčajná bolesť. Okrem toho započatá liečba nemala vysvetľovať uzdravenie, ktoré prebehlo.
Žiadne z jedenástich uzdravení Kruijthoffov tím neoznačil ako vedecky nevysvetlené, ale v niektorých prípadoch o nich diskutovali. Skúmali zdravotné dokumentácie ľudí, z ktorých takmer všetci roky trpeli vážnymi chronickými stavmi a zrazu boli vyliečení.
Mali napríklad prípad muža, ktorému sa z veľkej časti odtrhol sval na ramene a už bola naplánovaná operácia. Po uzdravujúcom zážitku mohol náhle zdvihnúť ruku, príznaky sa nevrátili a tento muž operáciu podstúpiť nemusel.
Pokiaľ išlo o choroby, mali k dispozícii pestrý obraz: roztrúsená skleróza, psoriáza, poruchy sluchu či anorexia. Zaujímavé bolo, že mnohí ľudia boli uzdravení po tom, čo sa za nich modlili v kostole, po osobnej modlitbe alebo niekedy počas prijímania Pána Ježiša.
Reakcie kolegov lekárov z akademického sveta na výskum boli väčšinou pozitívne, hoci našli sa aj takí, ktorí takýto výskum vnímali ako hraničiaci. Kruijthoff preto nechcel, aby sa do projektu zapojili len veriaci, ale aj kolegovia agnostici.
Výsledky výskumu ovplyvnili Kruijthoffa nielen po odbornej stránke. Podľa vlastných slov bol ohromený tým, čo sa stalo ľuďom, ktorí sa zúčastnili na štúdii, a čo to urobilo s ich vierou. Neuzdravili sa len zo svojej fyzickej choroby, ale začali sa menej sústreďovať na matériu a viac sa orientovali na duchovno.
Podľa Kruijthoffa štúdia dokázala, že stereotypy neplatia. K uzdraveniu nedochádza len pri bohoslužbách, kde určitú atmosféru navodzuje rečník či hudba. „Myslím si, že by bolo vhodné, keby sme v reformovaných kruhoch venovali väčšiu pozornosť pomazaniu chorých, ako je to opísané v piatej kapitole Listu svätého Jakuba.“
Protestantský lekár prichádza teda vo svojej štúdii k záveru, že pomazanie chorých má svoje opodstatnenie. Škoda len, že aj v katolíckych kruhoch dostala sviatosť pomazania chorých nálepku nepríjemného strašiaka s výlučným prívlastkom „posledné“.
Keď som ju naposledy ponúkol dobrému známemu, odpovedal pohotovo: „Ďakujem, ešte nezomieram!“ Azda nielen jemu dodá viac odvahy aj doktorandská štúdia holandského lekára.
Spracované podľa portálu CNE.
