Pravda je večná a nemení sa. Staroveká kresťanská Cirkev je plná spisov, ktoré boli milované a uchovávané celé stáročia.
Dnes neštudujeme raných cirkevných otcov preto, aby sme len porozumeli histórii alebo zistili, ako premýšľala prvotná Cirkev. Robíme to preto, aby sme porozumeli prítomnosti; aby sme videli, ako Cirkev funguje dodnes. Pravdy, ktoré nám zachovala raná Cirkev, sú totiž rovnako živé a vzrušujúce ako kedysi.
Čítanie starých spisov nám navyše prináša jednu vzácnu schopnosť: možnosť odstúpiť od seba samých, od problémov našich dní, rokov či desaťročí. Ak človek nemá odvahu „nasadiť si oči našich otcov“, nedokáže vystúpiť ponad seba a uvidieť vlastný život z nadhľadu.
Vrátiť sa – aj prostredníctvom čítania vzácnych textov – znamená získať oči a uši kresťanov, ktorí na svojich chrbtoch niesli Kristovo evanjelium.
A keď sa do takýchto textov začítame, zistíme dve veci.
Po prvé, že nám boli oveľa bližší, než sme si mysleli. Hoci nosili namiesto riflí plátené tuniky, nemali žiarovky, mikroskopy ani elektromobily, ich túžby, vášne a cnosti boli rovnaké ako naše.
Po druhé, že literatúra stará aj vyše tisícpäťsto rokov nám ukazuje, že na mnohé problémy sa dá hľadieť celkom inak. A to, čo dnes pokladáme za samozrejmé, samozrejmým vôbec byť nemusí.
Dobré kázne nikdy nezostarnú, a preto sa dnes pozrieme na kázeň, ktorú predniesol svätý Dorotheos z Gazy v 6. storočí. Meno Dorotheos znamená „Boží dar“. U nás nie je také známe ako jeho ženská verzia Dorota. Grécke slová dóron (dar) a theós (Boh) sa v iných menách prepájajú opačne, tak napríklad v menách Teodor, Teodora, Bohdan, Bohdana alebo Božidara.
Jeho kázne sú výnimočné a rozhodne stoja zato, aby sme ich uchovávali v pamäti a preniesli ich aj do online sveta. Nachádza sa v nich množstvo krásy, nech žijú aj na našom internetovom portáli.
Dnes sa zameriame na krátky výňatok, predstavu, ktorá je jednoduchá a pritom veľmi hlboká. Hlavné myšlienky celej kázne sú zhruba takéto: Nevieme, čím si náš blížny prechádza. Musíme ho milovať bezpodmienečne. Súdenie iných nás oddeľuje od Boha a v konečnom dôsledku ťahá nadol aj nás samých. Nič prekvapivé: súdenie a hodnotenie nás obklopuje na každom kroku, v internetových prehliadačoch, smartfónoch, komentároch aj v našom vnútri.
Na konci kázne Dorotheos používa známy obraz kolesa, aby nám pomohol pochopiť Boha a náš vzťah k nemu aj k druhým. Hovorí: „Ako som povedal, každý podľa svojich možností sa má usilovať o jednotu so všetkými ostatnými. Čím viac je niekto zjednotený so svojím blížnym, tým viac je zjednotený s Bohom.
A teraz vám dám príklad od Otcov. Predstavme si, že vezmeme kružidlo, zapichneme jeho hrot a nakreslíme kruh. Jeho stredový bod je rovnako vzdialený od ktoréhokoľvek bodu na obvode. Predstavme si, že tento kruh je svet a Boh je jeho stred.
Priame čiary z obvodu do stredu predstavujú životy ľudí. Do tej miery, do akej svätí (teda aj ty a ja) vstupujú do duchovného života, túžia sa priblížiť k Bohu. A podľa toho, ako duchovne rastú, približujú sa aj k svojmu blížnemu. Čím sú bližšie k Bohu, tým sú bližšie aj k sebe navzájom. A čím sú bližšie k sebe, tým sú bližšie aj k Bohu.
Teraz zvážme opak, odlúčenie. Keď sa človek odvracia od Boha a zameriava sa na vonkajšie veci, je zrejmé, že čím viac sa vzďaľuje od Boha, tým viac sa vzďaľuje aj od druhých. Taká je podstata lásky. Čím viac sme od Boha odvrátení, čím menej ho milujeme, tým väčšia je vzdialenosť, ktorá nás oddeľuje od nášho blížneho.
Keby sme viac milovali Boha, boli by sme mu bližšie a cez lásku k nemu by sme boli viac spojení aj v láske k svojmu blížnemu. A čím viac sme zjednotení s blížnym, tým viac sme zjednotení s Bohom.
Nech nás Boh učiní hodnými počuť, čo je pre nás vhodné – a uskutočniť to. Lebo do tej miery, do akej dávame pozor a usilujeme sa napĺňať to, čo počujeme, nám Boh vždy dá svetlo a porozumenie jeho vôle.
Zdá sa, že Dorotheos rozlúštil známu dilemu. Má človek stavať chrámy, alebo nemocnice? Navštevovať chorých, alebo svätých? Je dôležitejšie, aby otec rodiny večer ostal s deťmi, alebo aby odišiel na liturgiu?
Dorotheos ukazuje: Ak sa vydám za Bohom, automaticky sa približujem aj k svojej žene, deťom a rodičom.
Tu však prichádza opodstatnená námietka – verifikácia realitou. Veď koľko ľudí denne chodí do kostola, zbožne spína ruky, majú na kolenách zhrubnutú kožu od modlitieb – a napriek tomu sú osamelí. Neznášajú druhých, hovoria len o Bohu, no vo svojom srdci pre blížneho nemajú miesto. Realita, ktorá sa môže zdať ako protiklad Dorotheovej vízie, v skutočnosti len ukazuje, ku ktorému „Bohu“ človek kráčal.
A ako vieme, že kráčame k pravému Bohu, keď je neviditeľný? Opäť použime Dorotheovo koleso. Pozrime sa okolo seba. Ak s každým krokom k Bohu cítime, že sa približujeme k svojej nevrlej susede, k príliš kritickému otcovi alebo máme viac trpezlivosti so svojím manželom, potom vieme, že kráčame správne.
