„V nebi nebude pivo – preto ho pime tu.“ Tak znela obľúbená veta jedného kapucína, ktorého život mal ďaleko od lacného humoru. Tohto muža modlitby a hlbokej viery som spoznal počas štúdia v Nemecku. Jeho bonmot zavše vyvolal otázku: Myslel to iba ako žart pri pohári dobre načapovaného piva, alebo v ňom bolo aj trochu obavy, či nás v nebi nečaká až príliš „nebeská“ strohosť bez všetkých tých pozemských radostí?
Opatrne som mu oponoval evanjeliovým menu – rybou a medom, ktoré podľa svätého Lukáša Ježiš jedol po svojom vzkriesení. Anekdota o nebeskom servírovaní jogurtu, pretože sa vraj pre jedného neoplatí variť, to z času na čas iba odľahčila.
Celkom vážne sa však zdá, že sa my kresťania o nebi rozprávame menej než kedysi. Pritom v prvých storočiach bolo celkom prirodzené rozvíjať úvahy o tom, ako bude vyzerať život v Božej blízkosti. Svätý Augustín so svojou mamou Monikou si predstavovali večnosť ako ponorenie sa do „prameňa života“, o ktorom píše Písmo. A podľa Dialógov svätého Gregora Veľkého sa Benedikt a jeho sestra Scholastika dokázali celú noc rozprávať o nebeskej radosti – a Boh sám im mal poslať búrku, aby sa Benedikt nemohol vrátiť do kláštora a pekne sa venoval rozhovoru o nebi.
Ľudia všetkých období premýšľali o nebi pomocou obrazov, ktoré poznali zo zeme. Jeden videl nebo ako záhradu plnú pokoja, iný ako slávnostnú liturgiu, ďalší ako čistú radosť mysle a dokonalú múdrosť. Kniha Kulturgeschichte des ewigen Lebens (Kultúrne dejiny večného života) ukazuje, ako sa tieto predstavy menili v závislosti od toho, čo si jednotlivé generácie cenili ako „dobrý život“. Nebeská liturgia z novozákonnej Apokalypsy má len málo spoločné s renesančným rajom plným zmyslovej rozkoše. A Augustínov či Tomášov „intelektuálny raj“ je zasa ďaleko od predstáv dnešného človeka, ktorý by v nebi najradšej pokračoval vo svojom živote, len už bez bolesti, stresu a trápenia.
A tu sa dostávame k napätiu, ktoré cíti mnoho veriacich. Na jednej strane apoštol Pavol hovorí jasne: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2,9)
Na strane druhej však platí, že ak má byť nebo skutočne naším šťastím, musí niesť aj niečo z toho, čo prirodzene robí šťastnými nás ľudí. Samozrejme, nie ako kópia zeme, ale ako naplnenie našej najhlbšej túžby. Nebo nemôže byť „cudzie šťastie“, ktoré človeka zničí tým, že ho zbaví jeho ľudskej prirodzenosti.
A práve toto si dnes predstavujeme čoraz ťažšie. Nebo je pre mnohých príliš abstraktné, príliš duchovné a až „nechutne jogurtovo sväté“, zatiaľ čo pozemské radosti – hudba, víno, tanec, dobré jedlo, spoločnosť – sú konkrétne a hmatateľné. Ak sa tieto dve veci postavia proti sebe, výsledkom môže byť skrytá obava: Čo ak Boh nakoniec nechce, aby sme boli naozaj šťastní tak, ako to zakúšame tu na zemi?
Sú však obdobia, ktoré sa nebáli predstaviť nebo aj cez živé obrazy radosti. Barok občas ponúkal až prehnane farebné scény – nebeské hodovanie, vína lepšie než burgundské, „božské dobroty“ v zlatých misách a na diamantových tanieroch… A hoci to vyzerá prehnane až karikatúrne, v skutočnosti tým chceli vyjadriť jednu vec: Nebeské šťastie nebude menšie než to pozemské. Bude väčšie. Nekonečne väčšie.
Bez týchto obrazov by sa nedalo na nebo ani tešiť. Človek predsa túži po niečom, čo si vie aspoň trochu predstaviť. Zároveň však platí opak: všetky tieto predstavy sú len slabým náznakom toho, čo v skutočnosti tvorí jadro nebeskej radosti – samotný Boh. Keď bude „Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15,28), neznamená to, že všetko ostatné zmizne. Znamená to, že všetko bude preniknuté jeho dobrotou a krásou, neporovnateľnou s tým, čo poznáme.
Takže – bude v nebi pivo? Víno? Torta? Hudba? Tanečný parket?…
Odpoveď je jednoduchá, no súčasne zahalená závojom tajomstva: Ak je niečo naozaj dobré, ak v tom už tu na zemi zakúšame čistú radosť, lásku a vďačnosť, potom je to len slabý odtieň niečoho nekonečne lepšieho, čo nám Boh pripravil.
Nebo nebude sterilné, bezfarebné ani nudné. A istotne sa v ňom nebude podávať iba jogurt… Nebude to večnosť bez radosti. Práve naopak. Bude to naplnenie každej pravej túžby, ktorú v sebe nosíme – nie v podobe kópie tohto sveta, ale v podobe, ktorá úplne predstihne všetky naše predstavy.
Hoci sa Jubilejný rok nádeje pomaly blíži k svojmu koncu a Sväté brány sa čochvíľa zatvoria, tá najdôležitejšia brána zostáva otvorená. A preto zostáva živá aj nádej, že Boh, ktorému sme odovzdali svoj život, nás chce a môže urobiť šťastnými tak, ako si to teraz síce nevieme predstaviť, no môžeme začať chutnať otvoreným srdcom.
