Pred týždňom sme sa zamýšľali nad dôležitým poslaním byť vďační, aj keď nie je za čo. V sobotu sme zase zistili, čím sme obdarovaní. A dnes na túto podstatnú črtu kresťanstva nadviažeme a vrátime sa k podobenstvu o boháčovi.
Vo svojej homílii na podobenstvo o bohatom hospodárovi svätý Bazil Veľký hovorí: „Ak chceš sýpky, máš ich v žalúdkoch chudobných. Ukladaj si poklady v nebi… Hladní zomierajú, nahí mrznú na smrť, dlžníci sa nevedia nadýchnuť, a ty budeš odkladať prejavenie milosrdenstva na zajtra?“
Najlepší spôsob, ako poďakovať Bohu za dary, ktoré nám dal, nie je len to, že sa budeme cítiť vďační, ale to, že tú vďačnosť „posunieme ďalej“. Nie hromadením pre seba, ale dávaním tým, ktorí to potrebujú. Vedomie našej smrteľnosti nám pripomína, že tieto veci si nemôžeme ponechať navždy, takže by sme mohli začať uvoľňovať svoj stisk na nich už dnes. Veď práve dnes je možno naším posledným dňom.
Nehovorme o veciach, ktoré máme v tomto živote. Samotný život je dar od Boha. Takže naším cieľom ako kresťanov je ďakovať tým, že tento život zasvätíme láske k Bohu a blížnym. Preto je vďačnosť za všetkých okolností viac než len cítiť sa vďačný: doslova znamená dávanie.
Mučeníci Cirkvi to pravdepodobne pochopili lepšie ako ktokoľvek iný. Nevyjadrovali vďačnosť len tým, že boli ochotní ponúknuť svoje veci ľuďom v núdzi. Boli ochotní ponúknuť svoje vlastné životy: všetko z lásky k Bohu a blížnym.
Úprimne povedané, vážne pochybujem, že moja láska k Bohu a blížnym je taká hlboká, aby som dokázal dať všetko. Ak by som čelil hrozbám a výzvam, ktorým čelili mučeníci, bol by som, samozrejme, príliš vystrašený.
Ale aj keď sa nedokážem povzniesť k príkladu mučeníkov, ich ochota zomrieť pre Pána je mocným svedectvom o tom, že náš život v Kristovi je večne dôležitý. Dôležitejší než náš pozemský život, ktorý je v porovnaní s večnosťou len okamihom. Dôležitejší než náš majetok, naše pripútanosti a naše pohodlie.
Nedávno som sa s priateľom zamýšľal nad tým, ako je možné, že aj modliaci sa ľudia prepadajú depresiám a smútkom. Ako je možné, že spovednice napĺňa zvyk a rutina, zatiaľ čo živé slová venujeme terapeutom. Ako je možné, že prijímame živého Krista a náš život nakoniec zachráni Xanax?
Ak by sa život končil na tomto svete, nedávalo by to zmysel. Ale je to niečo viac ako pokojný spánok či bezstarostný život. Večnosť.
Náš vzťah s Kristom je jediná vec, ktorá má večný význam, a preto boli mučeníci ochotní vzdať sa všetkého, čo je spojené s týmto dočasným svetom. dokonca aj svojich vlastných životov. Nie preto, že by život nemali radi, alebo že by im nechutila pečená kačka či pohár vína. Ale preto, že vedeli o niečom lepšom. Mučeníci nasledovali to, čo prvý ukázal náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus: že sa oplatí kačku a pohár vína zameniť za spásu.
Eucharistia je prazvláštna hra na „dávanie“.
Najprv nám Boh dáva pšenicu a hrozno, hojnosť zo zeme. Potom tieto dary premieňame a ponúkame ich späť Bohu ako chlieb a víno. A na oplátku Pán premieňa tieto dary a dáva nám svoje vlastné telo a krv.
A tu sa to nekončí, pretože ako kresťania, posilnení telom a krvou Pána, zasväcujeme seba, jedni druhých a celý svoj život Kristovi, nášmu Bohu. Eucharistia je najvyšší akt vďakyvzdania. Vyjadrujeme svoju vďačnosť tým, že ponúkame Pánovi späť tie isté dary, ktoré nám dal.
Keď k nám priateľ príde na naše narodeniny a prinesie nám novú videohru alebo fľašu vína, ak si ten dar naozaj vážime, okamžite ho ponúkame a podelíme sa oň s ním samotným a s ľuďmi okolo nás.
Ale to nie je to, čo urobil bohatý hospodár v podobenstve. Pretože ak by si naozaj vážil všetky plodiny, ktoré bol schopný zozbierať v tom roku, neukladal by si ich len pre seba. Ponúkol by ich Bohu s vďakou a podelil by sa o ne s ľuďmi okolo seba.
A tak by sa zapojil do tejto božskej hry na nikdy nekončiace obdarovávanie.
