Na stredoškolských hodinách dejepisu ma fascinovali otázky, ktoré sa začínali slovami: „Mohli sa stretnúť…?“ Mali sme zistiť a určiť, či sa životné príbehy dotyčných osôb časovo prelínali a mohli sa aspoň teoreticky stretnúť.
Nedávno som si rovnakú otázku položil pri pohľade na dve veľké osobnosti kresťanstva: „Mohli sa stretnúť významný nemecký teológ Romano Guardini a slávny írsky spisovateľ Clive Staples Lewis? Stalo sa. Možno nie fyzicky, ale v jednej zaujímavej diagnostike sa stretli určite. Keď podľa nich dnešní kresťania počujú vetu: „Boh je láska!“, v skutočnosti ju chápu presne naopak: „Moja láska je bohom.“ A takto otočená láska na nás útočí z každej strany, pričom sa stáva doslova niečím mýtickým, zbožšteným. C. S. Lewis dokonca túto vymyslenú lásku nazýva „démonom, ktorý ovláda a zotročuje človeka“.
Táto „životná filozofia“, ktorá napáchala mnoho škôd, sa zvykne označovať vznešeným termínom emotivizmus. V podstate sme sa však dostali k jednej z hlavných príčin dnešného morálneho relativizmu. Ideovo ho zastrešil cambridgeský filozof George Edward Moore, ktorý tvrdil, že žiadny skutok človeka nie je sám osebe dobrý, ale dobrým sa stáva až vtedy, keď ho ako dobrý cítim alebo keď sa pri jeho konaní cítim dobre.
Toto myslenie je produktom rozlúčky človeka osvieteného s Bohom. Keď sa človek rozumný brutalitou vojen a konfliktov neosvedčil, na piedestál uctievania sa vydriapal ďalší adept na boha – človek zamilovaný.
A v istom odvare dnes pijeme tento trpký elixír lásky a bolí nás z neho hlava. Nečudo, keď veselo popierame objektívne kritéria svojho konania. Smerodajnými sa stali naše túžby a najhoršie, čo môže byť, je nejakú túžbu potlačiť. Ľahšie tak pochopíme chaos vo vnútri človeka, ktoré je nezriedka bojiskom protichodných túžob.
Podobne ako v prípade vymysleného boha, vymyslel človek aj lásku, ktorá sa nakoniec stáva jeho tyranom. Z tejto situácie hľadá únik a proces tvorby lásky opakuje znova a znova. Skrachovala jedna láska? Nevadí. Vymyslíme si ďalšiu a život pokračuje ako predtým.
Tomuto zdanlivému riešeniu však chýba niečo podstatné: rozmer pravdy a nádeje. Láske, ktorú sme si vymysleli a založili iba na pocitoch, chýba budúcnosť. Pocity sú totiž uväznené v prítomnom okamihu. Nedostatok tejto nádeje dnes bráni ľuďom, aby z vynálezu lásky urobili svoj celoživotný projekt. Otázku trvalého záväzku nervózne ostreľuje iná pálčivá otázka: Kto nám zaručí, že zajtra ešte k sebe budeme cítiť lásku?
Najneskôr pri tejto otázke sa môžeme obrátiť na kresťanstvo a na jeho ponuku. Jedným z jeho riešení je návrat: Lásku, ktorú sme urobili svojím bohom, môžeme znova nahradiť skutočným Bohom, ktorý je láskou. Deň, keď sa to stane, nazýva Ježiš Kristus dňom, keď spoznáme ozajstnú Lásku: „V ten deň spoznáte, že ja som vo svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás.“ (Jn 14,20) A ako sa to prejaví? Celkom konkrétne: v slobode Božích synov a dcér.
Na piedestáli určenom pre skutočného Boha sa doposiaľ neosvedčil ani jeden z jeho náhradníkov. Koľko pokusov bude potrebných na to, aby sme uznali, že každá iná možnosť bude iba planou lacnou atrapou?
Len aby nás to skúšanie lacných fušerských náhrad nakoniec nevyšlo príliš draho.