Jedným z najnebezpečnejších slov pre kresťanov je nenápadné slovíčko „ešte“: Koľko z vás „ešte“ chodí do kostola? Chodia vaše deti „ešte stále“ do kostola? Čo „ešte“ viete o svojom náboženstve? Toto „ešte“ vešia kresťanstvo na odumierajúcu vetvu. Ako dlho to „ešte“ bude trvať, kým zatvoríme chrámy?
Poznatky o kresťanstve a viere rýchlo upadajú.
Platí to nielen o tých, ktorí sa rozlúčili s vierou svojich otcov alebo zredukovali svoju náboženskú prax na minimum, ale aj pre takzvaných insiderov, ktorí sa vo svojom sebahodnotení nepochybne považujú za súčasť „jadra spoločenstva“. Ako je to s našimi odpoveďami, keď nám neveriaci spolužiaci, kolegovia či susedia kladú konkrétne otázky o našej viere? Mal by z nás radosť autor Prvého Petrovo listu, ktorý aj nás v jeho tretej kapitole pozýva, aby sme boli „stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto nás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nás“? (1 Pt 3,15)
Nie je to len bezmocnosť mnohých kresťanov, ktorých viera nikdy nevyrástla z detských topánočiek, a preto ju nemôžu žiť a svedčiť o nej s dostatočným sebavedomím. Okrem toho žije väčšina z nás kresťanov takpovediac v dvoch odlišných svetoch, ktoré sa zdajú byť vedľa seba bez akéhokoľvek kontaktu. Jeden svet predstavuje pre väčšinu ľudí jednu hodinu týždenne v kostole a niekoľko momentov každodennej modlitby.
Ten druhý svet sa nás zmocňuje v oveľa väčšej miere. V tomto každodennom svete práce a voľného času sa veriaci takmer vôbec nelíšia od neveriacich, s výnimkou tých rozhodujúcich impulzov viery, ktoré robia kresťana v istých chvíľach rozpoznateľným. De facto však aj veriaci žijú v drvivej väčšine oblastí svojej existencie bez vzťahu k Bohu, prakticky ateisticky.
Možno sa kresťanstvo stalo oným neznámym náboženstvom, pretože v porovnaní s predchádzajúcimi epochami sa jeho styčné body so životom znížili na tak málo, že ľudia „vonku“ ani neuvažujú o možnosti, že by viera a náboženstvo mohli efektívne prispieť k riešeniu problémov, alebo ich dokonca vyriešiť.
Náboženstvo stratilo na príťažlivosti. V ostatných rokoch som mal možnosť zápasiť na strednej i základnej škole o pozornosť a záujem žiakov, ktorí sa z nejakého dôvodu ešte zapísali na predmet Náboženstvo, ktorý drvivá väčšina vnímala „len“ ako náboženstvo. Náboženstvo už takmer vymizlo z repertoára tém na rozhovor aj vo „veriacich“ rodinách. Aj tam, kde sa ešte v nedeľu chodí do kostola, spoločná modlitba či rozhovory o viere sa stali vzácnou výnimkou.
V určitom momente si my rodičia uvedomujeme, že naše deti sa už (takmer) vôbec nezaujímajú o Cirkev a náboženstvo. Mnohí si položíme otázku, či nastoľovanie témy náboženstva vôbec stojí za ohrozovanie „pokojnej“ rodinnej atmosféry. Do vzduchu radšej zavesíme tendenčné otázky: „Môže byť v záujme dobrého Pána Boha vytvárať v rodinách a medzi generáciami neprekonateľné rozdiely? Nepremárni sa šanca, že tí, ktorí sa teraz odvracajú od viery svojich otcov, sa neskôr vrátia? A ak sa aj nevrátia, či vševediaci a dobrý Boh nepozná cesty alebo obchádzky, ako doviesť ľudí do neba?
Aký tvrdý je oproti tomu jazyk Biblie! Náboženstvo je v ňom vnímané ako otázka života a smrti, smrteľne vážna vec. Je samozrejmé, že dnešný postoj k životu zahŕňa širokú škálu možností – ale aj toto, voľbu medzi životom a smrťou? „Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie. Za svedkov proti vám volám nebo i zem: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, a poslušne a verne sa vinúť k nemu; lebo pre teba to znamená život…“ (Dt 30,15.19-20).
Áno, môžeme namietať, že tvrdá nekompromisnosť týchto slov so súčasnosťou nemá veľa spoločného. Patrí do dávnych čias, v ktorých náboženstvo malo ešte význam, ktorý už v našom svete nemá. Dnes predsa pravdu zažívame omnoho komplexnejšie a zložitejšie ako kedysi a bránime sa príliš jednoduchým vysvetleniam skutočnosti. Záväzné odpovede na životné otázky „odkiaľ“ a „kam“ narážajú na postmodernú ľubovôľu. Ak ich niekto ponúka, ba dokonca vydáva za záväzné, rýchlo končí v kúte fundamentalizmu.
Dnes máme do činenia aj s celkom inou formou ateizmu. V minulosti prevládali bojovné ateizmy osvietenstva, marxizmu a ostatných izmov, ktoré sa nás snažili oslobodiť zo zajatia viery v Boha. Ich pokusy však stroskotali a predpovede, že vzhľadom na neustály pokrok je len otázkou času, kedy človek úplne zavrhne náboženstvo, nevyšli.
Súčasný ateizmus je omnoho rafinovanejší. K zásadným otázkam života a smrti sa ani nepriblíži, lebo tvrdí, že je to zbytočné, keďže na takú komplexnosť života predsa nemôžu jestvovať jednoduché a jednoznačné odpovede, ako ponúka náboženstvo. Namiesto toho si každý človek musí zodpovedať základné otázky svojej existencie sám za seba, vo svojom vlastnom mikrosvete, pretože všetko vysvetľujúca pravda neexistuje. Dnes totiž každý musí hľadať tú svoju.
A práve toto predstavuje náboženstvo: je to skúsenosť bezpodmienečného nároku. Lenže tu je ten kameň úrazu pre súčasného, po nezávislosti túžiaceho človeka. Základom každého náboženstva je totiž neustále prítomná otázka konečnej závislosti života každého človeka. Religio – to je re-ligatio, byť viazaný na konečný zmysel, byť držaný nad priepasťou strachu, biedy a smrti, je skúsenosťou absolútnej závislosti od neovplyvniteľných rozhodnutí, ktoré určujú život.
Nábožnému človeku sa však životné peripetie javia v inom svetle, pretože ich vnára do osobného vzťahu so svojím Bohom a z tohto vzťahu ich interpretuje ako dielo svojho Boha. Veriaci chápe re-ligio aj v inom zmysle, ako re-legere, teda ako „opätovné čítanie“ starého známeho textu, ktorý treba čítať nanovo, vo svetle nových udalostí, a pochopiť ho úplne novým spôsobom. Takýmto „textom“ na opätovné čítanie je môj vlastný životopis i životné príbehy mojich blízkych.
„Náboženstvo“ ako fenomén života, ktorý sa ma bezpodmienečne týka, ma neustále spochybňuje a znovu potvrdzuje, ako učenie, ktoré dáva odpovede na otázky o živote a smrti, o Bohu a svete, nemôže ináč ako stáť v centre ľudského záujmu. Otázka však preniká hlbšie. Je náboženstvo súčasťou prirodzenosti človeka, alebo sa k nemu pridalo až neskôr z nejakých dôvodov? Je človek „nevyliečiteľne“ prirodzene náboženský, alebo vzniklo náboženstvo pri pokuse človeka vysvetliť a nájsť zmysel svojho života?
Nad týmito a podobnými otázkami sa chcem spoločne s vami zamýšľať v cykle katechéz Verím.
