Vysokú teológiu najlepšie vysvetlí sám život. Pre mňa osobne je jednou z najpamätnejších lekcia, ktorú som dostal od ženy zomierajúcej na rakovinu. Zákerná choroba ju navštívila v pomerne mladom veku.
Zápasila s ňou statočne, no v najťažších chvíľach vynikala jej úprimná viera. V rôznych štádiách choroby viackrát zopakovala vetu, ktorú si ja opakujem už takmer dvadsať rokov: „Ja verím, že ma Boh môže uzdraviť, veď je všemohúci. Ale súčasne sa pýtam, či je toto uzdravenie pre mňa naozaj potrebné z pohľadu mojej spásy.“
Osobne som nepočul lepšie vyjadrenie viery v Boha, všemohúceho Otca, ktoré otvára každé vyznanie našej viery. To, čo preletíme v jednom okamihu, je v skutočnosti onen kameň úrazu, o ktorý by sme mali zakopnúť. Boh je naším Otcom. A tento Otec je všemohúci.
Vo všemohúceho Boha veria aj iné, nekresťanské náboženstvá. Lenže je to poväčšine Boh, ktorý je vzdialený, vzbudzujúci hrôzu. Keď napríklad vezmete do rúk útlu knihu 99 mien Boha v islame, rýchlo zistíte, že tam jedno chýba: Otec.
Dokonca ani veriaci žid v Starom zákone nenazýva Boha Otcom v pravom zmysle slova. Hoci sa tam často vyskytuje slovné spojenie „Boh našich otcov“, chce skôr poukázať na kontinuitu a neodvolateľnosť vyvolenie Izraela ako Božieho ľudu.
Otcovstvo starozákonného Boha je analogické: Boh je ako otec svojho vyvoleného ľudu Izraela; zmluvný vzťah medzi nimi je ako vzťah medzi otcom a jeho synom, ktorý je zodpovedný za šťastie svojho dieťaťa: „Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja.“ (Ž 103,13); „… lebo Pán karhá toho, koho miluje, ako otec syna, ktorého má rád.“ (Prís 3,12); „Veď ako otec choval som ju od mladi, od lona matky som ju vodieval.“ (Jób 31,18)
Tento prenesený význam sa týka aj vzťahu medzi Jahvem a izraelským kráľom, na ktorý sa vzťah otca a syna obzvlášť dôrazne uplatňoval. S kráľovskou mocou, ktorá bola z náboženského hľadiska veľmi nejednoznačná, sa zo susedných národov dostali do Izraela staroveké orientálne obrady pomazania kráľa a nástupu nového vládcu na trón, v ktorých bol vzťah otca a syna obzvlášť dôležitý.
V Izraeli to bolo reinterpretované v zmysle Jahveho: Kráľ tu nie je fyzickým Božím synom ako v Egypte, ale Boh ho „adoptoval“ za syna v deň jeho nástupu na trón; skrze neho ako Jahveho miestodržiteľa Boh zostáva pastierom svojho ľudu. Vzťah otca a syna medzi Bohom a kráľom je služobným vzťahom pre dobro vyvoleného ľudu.
Boh našich otcov teda nie je Otcom v pravom zmysle slova. Podporuje to aj rozšírená starozákonná viera, že vidieť Boha by znamenalo zomrieť. Všetky tie komplikované predpisy o kulte slúžili okrem vyjadrenia bázne aj ako ochrana pred „nebezpečným Bohom“. Boh je vnímaný ako ten, kto ohrozuje človeka, jeho život a šťastie, V tejto predstave môžeme hľadať vysvetlenie, prečo sa chce človek proti takému Bohu vymedziť a prečo vôbec hľadá šťastie a život v spojenectve s inými „bohmi“.
Skúsenosť ohrozenia Bohom je však výsledkom ľudskej slabosti, je spôsobená naším odcudzením sa živému Bohu hriechom. Všemohúceho Otca človek vtláča do roly osamelého despotu, ktorý svojimi prikázaniami hlása svoju všemohúcu suverenitu, no v žiadnom prípade pritom nemá na mysli šťastie ľudí, „všemohúci Otec“ je mnohými vnímaný ako hororový obraz založený na zlých skúsenostiach hriešneho ľudstva s jeho zvrátenými autoritami otcov a mocných ľudí všetkého druhu. A čím je v predstavách ľudí taký Boh osamelejší, tým „krvavejší“ je smäd po pomste hriešnemu ľudstvu toho, kto „potrebuje“ smrť vlastného syna, aby bol „milosrdný“.
Túto skreslenú predstavu maže Ježiš Kristus, vtelený Boží Syn, ktorý je pravým a vrcholným zjavením Otca a jeho lásky k nám. Pozýva nás k obráteniu: Aby sme obrátili smer a nevytvárali si skreslené predstavy o všemohúcom Otcovi na základe svojich skúseností s nedokonalými otcami, ale hľadali ho v Ježišovi Kristovi, ktorý o sebe na jednom mieste povie: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ (Jn 14,9)
A jeden z najpôsobivejších obrazov, ktorými Ježiš namaľoval podobu svojho Otca, je podobenstvo, ktorému sme my dali krátkozraký nadpis „O márnotratnom synovi“ (Lk 15,11-32). Skutočne „márnotratný“ je však v tomto príbehu otec. Hoci sa jeho mladší syn nevie dočkať, kedy otec zomrie, a preto si vydupe dedičstvo a odíde, otec ho nezavrhne. Trpezlivo čaká, kým si jeho syn neuvedomí svoju chybu, a keď ho vidí vracať sa domov, uteká mu v ústrety a objíma ho. Rovnako neskôr vychádza aj k staršiemu synovi, ktorý je síce stále s otcom, ale predsa nie je. Chýba mu totiž to podstatné, čo prítomnosť otca dáva: radosť.
Veriť v Boha Otca všemohúceho neznamená veriť v chladnú príčinu vesmíru, ale nechať sa objať milujúcim Bohom, ktorý ma vlastne na to stvoril.
Úvodná otázka ženy, ktorá zomierala, mierila práve tam a odtiaľ aj vychádzala: z milujúceho objatia všemohúceho Otca.
