Dnešné čítania v rímskokatolíckych kostoloch na celom svete úzko súvisia so svätým apoštolom Pavlom.
Mňa osobne Pavol v istom momente znepokojuje, tak ako znepokojoval prvých kresťanov. Bol to vzdelaný muž, intelektuál, bojoval o vlastnú svätosť. V tomto zápase bol však zaslepený. Dokonca strážil veci tým chlapom, ktorí kameňovali Štefana, prvého mučeníka.
Pochopte, prosím, ako Štefan som znepokojený. Beriem to veľmi osobne. Veď sviatok svätého Štefana rovno vo vianočnom období mi od detstva berie jasličkový pokoj. Čo viac k tomu dodať.
Pavol mal však svoju cestu, musel si prejsť aj týmto zadubeným obdobím, kým sa z neho stal jeden z najhorlivejších apoštolov Pána Ježiša Krista.
Po tom, čo „správni chlapci“ ukameňujú Štefana, Pavol zaslepený túžbou po ochrane pravej náuky ženie sa prenasledovať, chytať, väzniť a zabíjať kresťanov. Musel mať naozaj veľký skazonosný potenciál, keď ho v jeho posadnutosti zastavuje samotný Boh.
Pavol toto zásadné stretnutie svojho života opisuje v Skutkoch apoštolov takto:
„Ale ako som šiel a blížil sa k Damasku, zrazu ma okolo poludnia zalialo jasné svetlo z neba. Padol som na zem a počul som hlas, ktorý mi hovoril: ‚Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?‘
Ja som odpovedal: ‚Kto si, Pane?‘
A on mi povedal: ‚Ja som Ježiš Nazaretský, ktorého ty prenasleduješ.‘ Tí, čo boli so mnou, svetlo videli, ale hlas toho, čo so mnou hovoril, nepočuli.
I povedal som: ‚Čo mám robiť, Pane?‘
A Pán mi povedal: ‚Vstaň a choď do Damasku; tam ti povedia všetko, čo ti je určené urobiť.‘
Keďže som pre jas toho svetla nevidel, viedli ma moji sprievodcovia za ruku, a tak som prišiel do Damasku.
Istý Ananiáš, nábožný muž podľa zákona, ktorému všetci tamojší Židia vydávajú svedectvo, prišiel za mnou, pristúpil a povedal mi: ‚Brat Šavol, pozeraj!‘ A ja som ho v tú hodinu videl.“
Pavol sa stal úžasným Ježišovým učeníkom a misionárom. Jeho misijné cesty sú dobre zmapované, sú to tisíce kilometrov, aj dnes by jeho cesty boli veľkou výzvou pre akéhokoľvek misionára či diplomata.
Za svoju zaslepenosť sa hanbil, no s odstupom času možno povedať, že toto všetko ho držalo v pokore a vo vedomí, že aj tí najvzdelanejší sa môžu mýliť.
Pavol bol erudovaný znalec Zákona, bol horlivý ohlasovateľ radostnej správy. Občas však hovoril priveľa. A azda aj monotónne. Z čoho tak usudzujem?
V 20. kapitole Skutkov apoštolov čítame, že v Troade sa s bratmi rozprával dlho do noci, až sa stala tragédia: „Istý mládenec menom Eutychus sedel v obloku, a pretože Pavol hovoril dlho, tvrdo zaspal a premožený spánkom spadol dolu z tretieho poschodia. Keď ho zodvihli, bol mŕtvy.“
Keby bol Pavol iba skvelým rečníkom, veršotepcom a cestovateľom, mladík by zostal mŕtvy. Lenže tu sa stalo niečo, čo je nad všetky slová, kázne, dogmy a poučky: „Pavol zišiel dole, pritisol sa k nemu, objal ho a povedal: ‚Neznepokojujte sa, veď jeho duša je v ňom.‘ Potom sa vrátil hore, lámal a jedol chlieb a dlho, až do svitania, rozprával. Potom odišiel. Chlapca priviedli živého a to ich veľmi potešilo.“
Toto je tá veľká Božia sila, ktorá zaslepeného Šavla na svätého apoštola Pavla premenila.
