Priatelia, dnes zaznievajú v rímskokatolíckych kostoloch aj tieto vety:
Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.
Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.
Je to úryvok zo svätého Evanjelia podľa Matúša.
Raz ma pozvali do istého zhromaždenia dôležitých ľudí, aby som im niečo povzbudivé povedal. Bol som zaskočený a nič mi nešlo na rozum. Čo len ja neborák poviem týmto vzdelaným ľuďom, ktorí majú ambíciu ovládnuť svet, keď už nie ten svoj, tak aspoň svet tých druhých.
Aj som sa pomodlil a nič. Aj som si písal poznámky a nič. A potom, reku, Bože ponáhľaj sa mi na pomoc, otvoril som Nový zákon a, hľa, práve táto stať o vrabcoch.
Celá kapitola je o tom, že sa nemáme báť byť Ježišovými učeníkmi a že sa nemáme hanbiť za Ježiša. Že sa nemáme báť tých, ktorí ubližujú telu, ale nemajú moc nad našimi dušami.
Hovorím si, to je povzbudivé. Veď koľkí aj veriaci ľudia sa zháčia, keď príde reč na náboženstvo, modlitbu či vierovyznanie. Koľkí z nás sa neprežehnajú, keď idú okolo kostola alebo pri obede v jedálni. Aby sme nevzbudzovali pozornosť, aby sme nepohoršovali okolie, aby sme sa nevystatovali vierou alebo aby sme neboli za patetických teatrálnych čudákov. Prežehnaním tiež na seba viažeme akoby bremeno zodpovednosti. Už nie sme len takí okoloidúci… Už sme tí, čo sa verejne hlásia k Pánu Ježišovi. A keď budeme vagabundi, budeme robiť hanbu všetkým veriacim. Nemôžem si na auto nalepiť rybku, a jazdiť ako agresívny blázon… To sa jednoducho nepatrí.
Koľkí z nás veriacich vstupujú do verejných diskusií akoby s ospravedlnením: „Prepáčte, som veriaci, veci vidím tak a tak, ale môže to byť naopak…“
Vrátim sa však k tomu príhovoru, ktorý som spomínal v úvode. Hovorím: „Priatelia, hľadal som dlho, čo vám povedať. A našiel som niečo, čo mňa povzbudilo a hádam povzbudí aj vás. Ste cennejší ako mnoho vrabcov!“
Auditórium mlčalo. Myslel som, že príde ak nie smiech, tak aspoň úsmev. No nie. Nič. Biblické vrabce nezabrali. Stál som tam ja strapatý vrabec pred spoločenstvom orlov, ktorí mali jasné vízie, plány a chuť zmeniť svet.
Neurobím tú istú chybu dvakrát. Nebudem vám hovoriť, že ste cennejší ako mnoho vrabcov.
Pripomínam to iba sebe a mám z toho radosť.
„Pišta, neber sa tak vážne. Si cennejší ako mnoho vrabcov.“
