Svätí, blahoslavení, ale aj bežní veriaci hovoria o pokore. Pokora, to je zvláštna, nedostatková, a preto cenená veličina.
O pokore hovoria však aj neveriaci. Pokora je pre nich synonymum rešpektu, ba zdá sa, že ju vedia konkrétne pomenovať a dokonca hovoriť o jej prospešnosti pre človeka. Je to teda univerzálna veličina.
Vidíme to na športovcoch. Sú nastavení vyhrať, ale súperom nepohŕdajú, do férového zápasu vstupujú s pokorou, s rešpektom.
Pokora môže však byť aj lámaním vlastného ega. Veľa sme o nej napísali aj my na našich stránkach.
U veriacich sa často pokora spája s poslušnosťou. Pokora znamená umŕtvovanie vlastných túžob v prospech spáse duše, v prospech kvalitnejšieho života a kvalitnejších vzťahov. Môže sa však stať, že našu pokoru, rešpekt a slušnosť niekto zneužije a urobí si z nás poskokov, ktorí sa nikdy neozvú, pretože veriaci majú byť predsa pokorní a držať sa bokom.
No a máme tu ešte aj falošnú pokoru a falošnú skromnosť. To je neúprimné predstieranie, že sme menej, než sme. Niekto to má ako taktiku, aby sa vyhol konfliktom, niekto si tak buduje obraz vlastnej svätosti.
S pokorou je to teda ošemetné.
Mnísi hovoria o pokore a poslušnosti ako o najzásadnejších atribútoch mníšskeho života. Tým, že svoje ja a svoje ego umenšujú, zväčšuje sa ich pokora. Ten stav opisujú na obraz lode, z ktorej sa vyhádže do vody všetko nepotrebné, a loď sa viac vynorí nad hladinu, čiže sa pozdvihne a bez zbytočnej záťaže môže plávať k svätosti.
Azda najkrajšie opísala pokoru a svoju lásku k nej svätá Faustína. Akoby jej písala milostný list: je to radostné vyznanie, výbuch emócií, ktoré nám o pokore môžu mnohé prezradiť.
Ó pokora, krásny kvet. Vidím, ako málo duší ťa vlastní. Je to preto, že si taká krásna a zároveň je také ťažké získať ťa? Ó, áno, je to jedno aj druhé. Sám Boh v nej nachádza zaľúbenie. Nad pokornou dušou sú otvorené nebeské stavidlá a splýva na ňu more milostí. Ó, aká krásna je pokorná duša. Z jej srdca sa ako z kadidelnice vznáša nesmierne milá vôňa. Preniká cez oblaky, dosahuje samého Boha a napĺňa radosťou jeho Najsvätejšie Srdce. Takej duši Boh nič neodoprie. Taká duša je všemocná, ovplyvňuje osudy celého sveta. Takú dušu Boh povyšuje až k svojmu trónu. Čím väčšmi sa duša ponižuje, tým väčšmi sa Boh k nej skláňa, prenasleduje ju svojimi milosťami a sprevádza ju v každej chvíli svojou všemohúcnosťou. Taká duša je s Bohom najhlbšie zjednotená. Ó, pokora, zakoreň sa hlboko v mojej bytosti! Ó, Panna najčistejšia, ale i najpokornejšia, pomôž mi nadobudnúť hlbokú pokoru! Teraz chápem, prečo je tak málo svätých. Lebo málo duší je hlboko pokorných.
Takto o pokore uvažovala svätá Faustína, toto si o pokore poznamenala do svojich zápiskov. Pokora bola výťahom, ktorý poľskú sväticu približoval k Bohu.
