Včera sme si pripomínali výročie Nežnej revolúcie. Pripomínali sme si ho protestujúc na námestiach, pripomínali sme si ho písaním kriedou na chodníky, ale v prvom rade by sme si ho mali pripomínať v kostolných laviciach. Prečo? Veď je to politická a celospoločenská téma! dalo by sa protirečiť. Totalitu predsa nikto opäť nechce zažiť. Je pravda, že boj proti totalite nie je výlučným vlastníctvom kresťanov, no čo sa týka zápasu o pravdu, tu máme čo povedať.
Niektorí ľudia vedia prežiť štrnásť rokov väzenia a vyjsť von, akoby si boli len odskočili po chlieb. Sestra Silvestra Krčméryho mi hovorila, že prvé, čo po štrnástich rokoch vo väzení štyridsiatnik Silvo urobil, bolo, že celej rodine predviedol gymnastickú zostavu. Na lúke smerujúcej do Mariánskeho údolia.
Hovorieva sa tomu „vnútorná integrita“. Ako vonku, tak aj vnútri. Ako na slobode, tak aj vo väzení. Ale tá fráza v skutočnosti nedokáže pomenovať, čo sa deje v človeku, ktorý sa zlomil už tisíckrát, ale napriek tomu ešte stále stojí.
Keď pozerám na príbehy Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, zdá sa mi, že ich tajomstvo nebolo v tom, že boli tvrdí. Boli skôr zvláštne mäkkí – neohybnou mäkkosťou stromu, ktorý prežil búrku nie preto, že bol hrubý, ale preto, že vedel, kde má korene. Totalita im mohla zobrať takmer všetko okrem jednej veci: toho, čo nosili vnútri a čo nechceli, nemohli a ani nevedeli zaprieť.
To sa dnes volá integrita, ale možno by sme to mali nazvať obyčajne: život podľa pravdy, ktorú človek nepovažuje za svoj majetok, ale za chrbtovú kosť.
Je zvláštne sledovať, čo urobí s človekom svet, ktorý chce, aby si klamal. Väzenie vie človeka roztĺcť na drobné kúsky: telo, hlas, spánok, dôveru v seba. Otázka je, čo zostane, keď všetko ostatné odpadne. V prípade Krčméryho a Jukla nezostala nenávisť ani rezignácia, ani chuť pomstiť sa svetu. Zostala zvláštna pokojná tvrdohlavosť, akási tichá zhoda medzi tým, čím sú vnútri, a tým, ako konajú navonok.
Nie, nebolo to hrdinstvo. Bolo to niečo oveľa prekvapivejšie: dôvera, že pravda je pevnejšia ako oni sami.
O pravde, ktorá sa nedá ohnúť
Keď sa Silvester Krčméry postavil pred súd v Trenčíne a povedal už ikonickú vetu: „Vy máte moc, my máme pravdu,“ vyvstáva otázka: Čo je to pravda?
Z čítania a sledovania médií zisťujeme, že sa dá ohýbať ako plast. Každý jej dáva svoju podobu, každý si ju prispôsobí, každý si z nej odkrojí. Pravda sa rozdrobuje na malé subjektívne čiastočky. A napokon, keď sa z nich snažíme vytvoriť nejaký súvislý obraz, akosi to nefunguje. Každý príde so svojou pravdičkou, priloží ju k pravde toho druhého a namiesto toho, aby do seba zapadli a vytvorili väčší celok, k sebe vôbec nesedia. A vytvárajú iba chaos.
No skúste s takouto „pravdičkou“ prežiť štrnásť rokov vo väzení.
Relativizmus je luxus ľudí, ktorí sú v bezpečí. Tam, kde človeka tlačí stena zo všetkých strán, pravda buď je, alebo nie je. Buď stojí, alebo padne. A keď padne, človek padne s ňou.
Silvester Krčméry nemohol veriť v pravdu, ktorú si môže sám poohýbať podľa potreby, lebo taká pravda by ho v prvých týždňoch väzenia zradila. Veril v pravdu, ktorá je tvrdšia než väzenské múry. V pravdu, ktorá nepatrí jemu, ale ktorej patrí on.
O slobode, ktorá rastie zvnútra
Sú ľudia, ktorí sú navonok slobodní, no vo vnútri nesú putá, ktoré im nikto nezaložil. Každý z nás takých pozná i ja jedného takého poznám, a veľmi dobre: som ním ja sám. A sú ľudia, ktorí sedia za mrežami, a pritom sú väčší „slobodníci“ než celá generácia s nekonečnou ponukou možností.
Krčméry a Jukl nemali slobodu prechádzať sa, cestovať, vyberať si, čo budú robiť v sobotu. Ale mali slobodu, ktorú sa komunizmus ani len nepokúsil pochopiť: slobodu nezradiť seba samého.
Tá je nebezpečná. Nebezpečnejšia než zbrane.
Preto títo dvaja muži boli nepohodlní pre každý režim, ktorý chcel vlastniť človeka aj zvnútra.
Dnes máme opačný problém. Vonkajšej slobody máme veľa – až príliš veľa. Často tak veľa, že nevieme, čo s ňou. A keď si nevieme vybrať, tak nás sama sloboda zviaže – strachom, že ak povieme „áno“, musíme povedať „nie“ všetkému ostatnému.
Sme paradoxní ľudia: máme slobodu pohybu, no bojíme sa urobiť krok.
Možno preto je dobré občas sa pozrieť na niekoho, kto nemal nič – a predsa mal všetko, čo človek na život potrebuje: vnútorný kompas, ktorý sa nedá preprogramovať.
Pravda, ktorú nosili v sebe Krčméry a Jukl, nebola definícia. Ani veta. Ani filozofická kategória. Bola to pravda, ktorá žije. Pravda, ktorá sa nedá vlastniť ani vymyslieť, ani prekrútiť. Pravda, ktorá nie je „čo“, ale „kto“.
Možno preto títo dvaja muži prežili svoje väzenia tak, ako strom prežije zimu: nie preto, že by ju porazil, ale preto, že vedel, komu patrí jar.
